V dnešnom evanjeliu čítame, že keď priviedli k Ježišovi ochrnutého, prv, než ho uzdravil, mu povedal, že sa mu odpúšťajú hriechy. Prítomní sa najprv pohoršili, no ich námietky sa premenili na radosť a oslavu Boha. Pán Ježiš bol, samozrejme, viac ako len človek. Jeho plná ľudskosť bola bez zmätku spojená s božskou podstatou Slova Božieho. Odpustil teda hriech ako jednorodený Syn Otca. Ale údiv prítomných by bol včas opodstatnený: Boh dal ľuďom moc odpúšťať hriechy v Cirkvi. Prvým miestom, kde Cirkev udeľuje odpustenie hriechov, je tajomstvo krstu. Keď sme pochovaní s Kristom v krste, vstávame do nového života, ktorý sa vyznačuje vyslobodením z moci hriechu.
Prvotná cirkev však začala uznávať, že človek po krste môže upadnúť opäť do hriechu. Začali preto využívať možnosť odpúšťať hriechy novým spôsobom. Tí, ktorí sa previnili ťažkým hriechom, budú zmierení s Cirkvou po tom, čo vyznajú svoj hriech a podstúpia obdobie pokánia – čo sa začalo nazývať tajomstvom pokánia. Dnes existujú rôzne spôsoby pokánia: denná modlitba pokánia (pre člena Cirkvi je modlitba najzákladnejším spôsobom ako zažiť Božie odpustenie), pravidelná sebareflexia (istý spôsob samovyšetrenia – skúmame svoje činy, slová, pocity… a rozlišuejeme, kde sme sa nechali hriechom odtiahnuť od večného cieľa), vzťah so spovedníkom (kráčať s pomocou duchovného sprievodcu), prijímanie Eucharistie (dáva nám odpustenie všedných hriechov), dodržiavanie predpísaných pôstov (liturgický prejav pokánia, ktorým potvrdzujeme náš záväzok žiť v Kristovi), svätá spoveď.
Niektorí ľudia si myslia, že na to, aby sme dosiahli odpustenie, musíme jednoducho povedať predpísanú modlitbu alebo podstúpiť stanovený obrad bez akéhokoľvek skutočného spojenia so srdcom. Získanie Božieho odpustenia nie je náboženským ekvivalentom zaplatenia dopravného lístka. Náš hriech je odpustený iba vtedy, keď sú splnené dve podmienky:
Prvou podmienkou je, aby sme tým, ktorí nám mohli ublížiť, poskytli rovnaké odpustenie, aké sa snažíme získať od Boha. Pripomíname si to zakaždým, keď sa modlíme Otčenáš: „odpusť nám…ako aj my odpúšťame“. Ak to nie je dostatočne jasné, máme aj Pánovo varovanie: „Lebo ak odpustíte ľuďom ich poklesky, odpustí vám aj váš nebeský Otec. Ale ak vy neodpustíte ľuďom ich poklesky, ani váš Otec vám neodpustí vaše poklesky“ (Mt 6, 14.15).
Druhou podmienkou je, že so svojím hriechom niečo urobíme. Môže to znamenať, že vykonáme nejakú reštitúciu: vrátime ukradnutý majetok, alebo sa pokúsime obnoviť povesť iného, ktorú sme poškodili, alebo podobne. Môže to znamenať, že podnikneme kroky, aby sme sa v budúcnosti vyhli opakovaniu toho istého druhu urážky, najmä ak je náš hriech zvyčajný, ako je vyžívanie sa v ohováraní alebo neslušných rečiach.
Činiť pokánie v skutkoch neznamená jednoducho rozhodnúť sa už nehrešiť. Podobne ako novoročné predsavzatia, aj takéto vyhlásenia sa málokedy uchovávajú dlho. Jednoducho nemáme moc uchrániť sa pred hriechom. Činiť pokánie znamená predovšetkým obrátiť sa v modlitbe k Bohu, aby sme boli oslobodení od nášho hriechu. Odporúča sa nám neustále opakovať modlitbu mýtnika: „Ó, Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Len Boh, ktorý nám odpúšťa, keď zhrešíme, nám môže zabrániť, aby sme upadli do hriechu… a to len vtedy, keď si to neustále želáme. Úprimnosť našej modlitby za oslobodenie od hriechu sa prejavuje tým, ako často sme podnecovaní ju vysloviť.
Preložil a spracoval o. Peter podľa melkite.org