Ako Pán vysvetlil podobenstvo, semeno je rôzne opísané ako „slovo o kráľovstve“ (Mt 4, 18), „slovo“ (Mk 13, 14) a „Božie slovo“ (Lk 8, 11). Začal formovať svojich učeníkov vysvetľovaním, čo bude potrebné na vstup do tohto nebeského kráľovstva (Mt 5-7).
Hovoriť o nebeskom kráľovstve nebolo v židovskom kontexte nezvyčajné; neočakávané bolo, že Ježiš stotožnil príchod kráľovstva so svojou vlastnou prítomnosťou (pozri Lk 4, 21). Pre Jeho príchod, vyhlasoval, sa priblížil vek Božieho kráľovstva. Slovo o kráľovstve bolo čoraz častejšie identifikované ako „JEŽIŠ“.
Keď sa evanjelium šírilo medzi pohanmi, najmä prostredníctvom služby sv. Pavla, nachádzame „slovo o kráľovstve“ rozšírené o tajomstvo vtelenia. Sv. Pavol povzbudzujúc Filipanov, aby napodobňovali Kristovu pokoru, píše: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.“ (Flp 2, 5 – 7). Slovo o kráľovstve bolo teraz vyjadrené ako „Boh sa stal človekom“. Neskorší otcovia, ktorí ďalej uvažujú o Písmach, by toto slovo ešte viac rozšírili: „Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom“. Keď Ježiš opísal semeno, obrátil svoju pozornosť na pôdu, do ktorej bolo semeno zasiate. Pri rozvíjaní viery musí Božiu iniciatívu prijať „pôda“ – ľudské srdce, v ktorom je zasadený dar viery. Pôdu nemožno prinútiť prinášať ovocie; ani ľudské srdce nemôže byť zaviazané prijať posolstvo evanjelia. Obaja musia spolupracovať, ak má srdce prinášať ovocie viery.
Nejaké semeno, hovorí Pán, spadne pri ceste a okoloidúci ho pošliapu. Nikdy nemá šancu zakoreniť sa, pretože pôda je zhustená chôdzou na ceste. Ako poznamenal sv. Cyril Alexandrijský: „Všetci, ktorých mysle sú tvrdé a neústupné a takpovediac natlačené k sebe, neprijímajú božské semeno… Neprijímajú slová, ktoré by v nich vyvolávali bázeň pred Bohom.“ (Homília 41 na Lukáša). Sú ľudia, ktorí prichádzajú do chrámu, možno pri nejakej špeciálnej príležitosti, ako je krst alebo spomienka, ktorí nemajú v úmysle počúvať posolstvo modlitieb, čítania alebo kázne. Sú to jednoducho zvuky, ktoré pre nich nemajú žiadny význam. Semeno bolo zasiate, ale odrazí sa od tvrdosti ich sŕdc, ktoré sú uzavreté voči akémukoľvek sentimentu viery.
Ježiš naznačuje, že keď semeno padne medzi skaly, na chvíľu vyskočí a potom zomrie, pretože je plytké a nemá koreň. Sv. Cyril Alexandrijský v komentári k tejto pasáži poznamenal, že „sú muži, ktorých viera nebola dokázaná. Spoliehajú sa jednoducho na slová a neaplikujú svoju myseľ na skúmanie záhady. Ich zbožnosť je bez miazgy a bez koreňa. Keď vstupujú do chrámov, cítia potešenie, často z toho, že vidia zhromaždený zástup. … Keď vyjdú z chrámov, okamžite zabudnú na posvätné náuky a idú svojim zaužívaným spôsobom, pričom si v sebe neuložili nič pre svoj budúci prospech. Ak záležitosti kresťanov pokračujú pokojne a nevyrušuje ich žiaden súd, aj tak si sotva udržia vieru, a to takpovediac v zmätenom a rozkolísanom stave. Keď ich trápi prenasledovanie a nepriatelia pravdy útočia na cirkvi Spasiteľa, ich srdce nemiluje bitku a ich myseľ odhodí štít a utečie.“ (Homília 41 na Lukáša).
V podobenstve Pán učí, že niektoré srdcia sú ako polia plné ostružín, tŕnia a buriny. Niekoľko otcov poukázalo na to, že tieto srdcia boli sužované vášňami (chamtivosť, obžerstvo, žiadostivosť a pod.). Aj keď sa ich Božie slovo dotkne, vášne, ktorými sa nejaký čas zaoberali, sú silnejšie a udusia akýkoľvek pohyb k pokániu, ktorý by veriaci mohol mať.
Kiežby každý z nás bol schopný vidieť Ježiša ako Pána a Mesiáša.
Preložil a spracoval o. Peter podľa melkite.org