Cyrilometodská tradícia je neodmysliteľnou súčasťou života Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Ako jediná je pokračovateľkou cyrilometodskej tradície par excellence, preto má aj výsadné povolanie túto tradíciu ďalej rozvíjať, hlbšie ju spoznávať a prežívať.
Snahou byzantskej misie, ktorú viedli svätí Cyril a Metod, bolo založiť autonómnu miestnu slovanskú cirkev, nezávislú najmä od Frankov (dnes používame termín cirkev sui iuris – svojprávna cirkev). Najdôležitejšie v tomto smere bolo zavedenie staroslovienčiny ako bohoslužobného, teologického, kultúrneho a administratívneho jazyka s vlastným písmom. Rastislavova prosba nesmerovala k byzantskému cisárovi Michalovi III. náhodou. Jeho cieľom bolo postupné vymanenie sa spod vplyvu Franskej ríše vo všetkých oblastiach – aj v cirkevnej.
Práve zavedením zrozumiteľného jazyka do všetkých oblastí spoločenského života mali Konštantín a Metod prispieť k upevneniu zvrchovanosti a samostatnosti Veľkej Moravy. To bol nevyhnutný predpoklad pre rozvoj vlastnej kultúry a vzdelanosti na Veľkej Morave. Táto idea svätých bratov sa uplatnila nielen na Veľkej Morave a v Panónii, ale ešte za života sv. Metoda aj u iných slovanských národov. Po smrti sv. Metoda v r. 885 sa cyrilometodské dielo na našom území dostáva do veľkých ťažkostí. Mnoho učeníkov muselo opustiť Veľkú Moravu. Uchýlili sa do okolitých slovanských krajín, najmä do Bulharska, a tak sa odkaz solúnskych bratov rozšíril v celom slovanskom svete. Tu treba poopraviť mylnú, ale rozšírenú predstavu, ktorá územne redukuje Veľkú Moravu len na dnešné západné Slovensko a Moravu. Archeológovia odkryli aj na východnom Slovensku viacero hradísk s veľkomoravským pôvodom, čo dokazuje, že územie východného Slovenska bolo živou a integrálnou súčasťou Veľkomoravskej ríše.
Tam, kde sa zachoval byzantsko-slovanský obrad, sa dodržiavala aj zásada používania zrozumiteľného jazyka v liturgickom živote. Staroslovienčina prešla istými vývojovými zmenami. Od 11. storočia hovoríme o cirkevnej slovančine. Zo 16. a 17. storočia sa na území východného Slovenska zachovali viaceré cyrilské kódexy, ktoré dosvedčujú živosť tejto tradície. Na konci 17. a začiatku 18. storočia sa cirkevnoslovanské knihy tlačené cyrilikou pre gréckokatolíkov na Slovensku vydávali v univerzitnej tlačiarni v Trnave. Cirkevná slovančina sa aj na našom území vo východnom obradovom prostredí dlho vnímala ako ľudu zrozumiteľný jazyk. V prvej polovici 20. storočia sa ukazovala nevyhnutná potreba prekladu z cirkevnej slovančiny do slovenčiny. Priekopníkom v tomto smere bol o. Pavol Spišák, ktorý v tridsiatych a štyridsiatych rokoch pripravil prvé preklady bohoslužobných textov. Gréckokatolícka cirkev na Slovensku vždy udržala živú túto najdôležitejšiu časť cyrilometodského odkazu – používanie ľudu zrozumiteľného jazyka v bohoslužbách.
K cyrilometodskej tradícii sa gréckokatolíci na Slovensku osobitným spôsobom hlásia aj preto, že používajú obrad sv. Cyrila a Metoda – teda byzantský. O jeho prítomnosti na Veľkej Morave svedčí napr. zmienka v 15. kapitole Života Konštantína – Cyrila, že sv. Cyril svojich žiakov naučil aj povečernici, čo je preklad gréckeho slova apodeipnon. Životy tiež spomínajú, že sv. Metod ukončil preklad celej Biblie 26. októbra, na sviatok sv. veľkomučeníka Demetra podľa byzantského kalendára. Takisto 9. pieseň kánona sv. Demetrovi, ktorú zložili a určite aj používali svätí bratia na Veľkej Morave, je jasne liturgickým textom byzantského obradu. Aj služba sv. Cyrilovi, ktorú krátko po jeho smrti zložil pravdepodobne sedmopočetník sv. Sáva, je súborom menlivých častí na večiereň a utiereň byzantského obradu. Významným dokladom existencie byzantského obradu sú pergamenové zlomky s časťou kánona veľkomučeníkovi Demetrovi, ktoré sa našli v obci Ostrožnica pri Humennom. Pochádzajú z 11. alebo 12. storočia. Postavenie a vplyv východného obradu v Uhorsku až do konca 13. storočia bolo značné, ovplyvňovalo zákonodarstvo krajiny v náboženskej oblasti (predpisy o pôste, o ženatých kňazoch, o cirkevných sviatkoch). Na začiatku 13. storočia pápež Inocent III. vyčítal kráľovi Imrichovi, že v Uhorsku na jeden latinský kláštor pripadá mnoho gréckych. Pápež Lev X. v r. 1521 zostavil bulu, v ktorej hovorí o východnom obrade v Uhorsku, pričom si želá, aby „grécky obrad naďalej zostal a zachoval sa v takej podobe, v akej sa uplatňoval od začiatkov“. Ďalším svedectvom sú spomínané Spišské modlitby z roku 1479, ktorých súčasťou sú spoločné modlitby prevzaté a upravené z veľkej (pokojnej) prosby v byzantskom obrade. Na Spiši sa v 13. storočí spomínajú aj dvaja prepošti gréckeho obradu. Od vyhnania žiakov svätých bratov bol byzantsko-slovanský obrad na našom území potláčaný. Tento tlak sa ešte zvýšil po vymretí uhorského panovníckeho rodu Arpádovcov a nástupe Anjouovcov. Posilou pre veriacich východného obradu bola najmä od 14. storočia valašská kolonizácia. Kolonisti prichádzali z oblastí, kde sa používal byzantsko-slovanský obrad a cirkevnoslovanský bohoslužobný jazyk. Tak sa cyrilometodské dedičstvo na Slovensku posilňuje imigráciou z krajín, ktoré boli síce druhotnými dedičmi cyrilometodskej tradície, avšak pre priaznivejšie dejinné okolnosti mohli tento odkaz lepšie rozvinúť. Vďaka tomu mohol náš byzantsko-slovanský obrad kontinuálne pretrvať na tomto území od čias sv. Cyrila a Metoda až po súčasnosť.