Vrece plné zlata … alebo?

V jednej indickej legende sa stretol sedliak s plným vrecom pšenice na pleci s Pánom Bohom. „Venuj mi svoju pšenicu!“ požiadal ho Boh. Nato sedliak pohľadal to najmenšie zrniečko pšeniče a podal ho Bohu. Ten premenil pšeničné zrno na zlato a vrátil mu ho naspäť. Tu sa sedliak namrzel, že mu nedal celé vrece.

Príbeh, ktorý má vysokú výpovednú hodnotu aj pre dnešok. Zvlášť, keď nám evanjelium od Lukáša ponúka k zamysleniu príbeh, ktorý sa veľmi podobá na to, o čom rozprávala táto legenda. Mnohí z nás by zaiste povedali, že boháč z dnešného evanjelia nemal srdce. Mal všetko, ale srdce nie. Lebo Lazár nemal nič. Stačili mu len odrobiny z jeho stola. Ani tie nedostal. Mohol byť boháč až taký krutý? Keď Ježiš rozpráva poslucháčom tento príbeh, čerpá zo skutočného života. Podáva príbeh skutočného človeka – Lazára, ktorý žil v Jeruzaleme a ktorého gniavila krajná núdza a choroba. Preto ho Ježiš spomína v tomto podobenstve, aby jeho reč bola vierohodnejšia. A prečo vlastne rozpráva toto podobenstvo? Lebo sa z neho židia smejú, keď im vraví, aby si robili priateľov z nespravodlivej mamony (porov. Lk 16, 9 – 14).

Sv. Ján Zlatoústy vraví, že pri bráne líhal Lazár  preto, aby boháč nepovedal „nevidel som, nikto mi nepovedal“. Vídal ho pri odchode i návrate. Plný vredov, aby na svojom tele ukazoval boháčovu krutosť. Nešťastný človeče, pred bránou vidíš ležať smrť svojho tela, a nezmiluješ sa. Ak nehľadíš na Božie príkazy, zmiluj sa aspoň nad vlastným stavom a boj sa, aby sa to nestalo i tebe. A v chorobe je určitou útechou majetok. Akú veľkú bolesť teda cíti, keď medzi toľkými ranami nemyslí na boľavé rany ale na hlad? Ako keby povedal: „Čo odhodíš zo stola, daj ako almužnu. Sprav zo škody zisk.“

Podľa sv. Augustína sa to dá chápať alegoricky tak, že pod boháčom budeme chápať pyšných spomedzi Židov, ktorí nepoznajú Božiu spravodlivosť, ale chcú ustanoviť vlastnú. Purpur a kment sú dôstojnosť kráľovstva a „vám sa Božie kráľovstvo vezme“ (Mt 21, 43). Prepychové hodovanie je vychvaľovanie sa Zákonom, ktorým sa pýšili a ktorý väčšmi zneužívali na vyvyšovanie než používali pre spásu. A žobrák menom Lazár, čo znamená „ten, ktorý sa dočkal pomoci“, značí núdzneho, napríklad nejakého pohana alebo mýtnika, ktorý dostane tým viac pomoci, čím menej si namýšľa pre hojnosť svojich schopností.

Sv. Ambróz na záver dodáva: „Veď nie každá chudoba je svätá ani bohatstvo zločinné, ale ako prepych robí zlé meno bohatstvu, tak chudobu zdobí svätosť.“

Tieto slová sú aktuálne aj dnes. Majú hlboký význam pre každého z nás, ktorí sa snažíme zakrývať oči pred realitou sveta. Okolo nás je množstvo tých, ktorí potrebujú „naše bohatstvo“. Možno len svojou nevšímavosťou prehliadame to, že sme schopní pomôcť. Pomôcť tam, kde je to najviac treba. Pomôcť tam, kde sa práve nachádzame. Tam, kde žijeme svoje životy. Tam, kde tvoríme spoločenstvá. Možno je to rodina, možno farnosť, možno zamestnanie, možno škola, možno susedstvo… Vezmime svoje bohatstvo a darujme ho skrze blížnych Bohu. Vráti sa nám zlato v podobe raja, v ktorom budeme zažívať blaženosť.

o. Peter Kačur