Strach je mocná zbraň a vraví sa, že má aj veľké oči. V strachu človek nedokáže byť sám sebou. Pripúšťa si svoju nedokonalosť a neschopnosť. Sám seba dokáže presvedčiť, že už nič nebude tak ako bolo predtým. Aj kresťan je vystavený tomuto strachu, ktorý má za úlohu zneistiť ba urobiť ho neschopným veriť Kristovmu slovu a jeho Vzkrieseniu. Ale je to skutočne pravda? Máme sa čoho báť?
Keď učeníci sedeli za zatvorenými dverami, hlavou sa im preháňali rôzne myšlienky. Boli plní strachu. Možno sa im vynárali spomienky na časy, ktoré prežili s Kristom. Pripomínali si všetky tie zázraky a púte, ktoré absolvovali so svojím Majstrom. Uzdravoval chorých, rozmnožoval chlieb, kriesil mŕtvych, liečil duše ranené hriechom Božím slovom, vyučoval, kázal a oni boli s ním. Teraz ho už však niet. Hrob ostal prázdny. Nikto ho nevidel. Čo teraz?
Do tejto neistoty a strachu prichádza vzkriesený Ježiš a hovorí: „Pokoj vám!“ Sám Kristus vstúpil do ich strachu, obáv a uzavretosti. A veci, ktoré sa doteraz zdali beznádejné, sú zrazu reálne a možné. Živý Ježiš prichádza premeniť aj to, čo je ľudsky beznádejné.
Ešte raz sa pozorne započúvajme do Ježišovych slov. On predsa nevraví, že časy, ktoré boli, sú dávno preč. Že tie krásne časy sa už nikdy nevrátia. Hovorí niečo úplne iné: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás. Prijmite Svätého Ducha.“ (Jn 20, 21.22) Náš Boh nie je Bohom nostalgických spomienok, trúchlenia, plaču alebo strachu z budúcnosti. Náš Boh je stále činný a stále nový. Preňho neexistuje niečo stratené. To len my máme tendenciu vytvárať katastrofické scénáre o našej budúcnosti.
Drahý brat a sestra, tvoj Boh ti nebude pripomínať veci, ktoré boli dobré. Bude ti ponúkať veci úplne nové. Má pre teba pripravený nový život s novými výzvami, s novými ľuďmi v nových situáciách, v ktorých sa ti bude ukazovať, že je s tebou natrvalo a to len preto, aby mohol cez nás pôsobiť – cez nás, ktorí s ním budeme mať skúsenosť, a to reálnu, nie teoretickú.
Keď Ježiš odovzdal svojho Svätého Ducha apoštolom, začal konať veľké dielo záchrany a obnovy celého sveta. A my sme boli k tomu pozvaní. Nie je to úžasné uvedomiť si, že Boh nás potrebuje, aby mohol s nami a cez nás zachrániť svet? Nie je fascinujúce predstaviť si, že Boh chce konať nové veci cezo mňa? Preto nejde na prvom mieste o to, čo máme v Cirkvi konať my, ale čo on chce robiť mocou Svätého Ducha cez nás. Ide o to, aby sme nezostali ochromene stáť na mieste, ale aby sme sa pozerali dopredu. Hľadeli s nádejou a túžbou naňho, ktorý dáva svojho Ducha nám i dnes. Prorok Izaiáš hovorí: „Hľa, ja robím čosi nové, teraz to klíči, nebadáte? Áno, urobím cestu na púšti a rieky na pustatine.“ (Iz 43, 19) Netúžiš zažiť to?

o. Peter Kačur