Praskliny môjho života

Predavač s vodou vykonával každé ráno rovnaký rituál – položil si na rameno palicu a na každý koniec pripevnil džbán. Potom išiel k rieke, naplnil džbány vodou a doniesol ju zákazníkom do mesta.
Jeden zo džbánov mal však veľa trhlín a strácal veľké množstvo vody. Druhý bol nový a veľmi pyšný na svoju prácu, pretože jeho majiteľ získaval z predaja vody, ktorú nosil, veľké množstvo peňazí.
Po určitom čase začal mať popraskaný džbán komplexy a cítil sa pred druhým menejcenný. A tak sa raz rozhodol porozprávať sa s majiteľom. Navrhol mu, aby ho odložil, keď mu už takmer neslúži.
„Vieš“, povedal mu veľmi smutne, „som si vedomý svojich obmedzení. Dobre viem, že kvôli mne prichádzaš o množstvo peňazí. Som samá trhlina a keď dorazíme do mesta, som už poloprázdny. Nedá sa nič robiť. Odpusť mi prosím moju slabosť. Kúp nový džbán, ktorý odvedie lepšie svoju prácu a mňa odlož pri ceste. Už ti neslúžim…“ „Dobre“, odpovedal majiteľ, „ale zajtra sa o tom ešte v kľude porozprávame.“
Na druhý deň sa predavač cestou otočil k popraskanému džbánu a povedal: „Pozorne sa pozri na okraj cesty a povedz mi, čo tam vidíš?“ „Nikdy som si to nevšimol“, odpovedal popraskaný džbán, „ale až teraz vidím, že okraj cesty je posiaty kvetinami. Je to krása!“
„Tak vidíš, milovaný džbán“, odpovedal predavač s úsmevom, „okraj cesty je krásny ako záhrada a je to vďaka tebe, pretože ho zavlažuješ každý deň cestou od rieky. Už pred veľmi dlhou dobou som si všimol, že strácaš veľa vody, preto som kúpil semená kvetín všetkého druhu a jednou cestou k rieke som ich zasieval na okraj. A pri spiatočnej ceste, bez toho, aby si to tušil alebo si to želal, si ty sám moju sadbu zalieval. Každý deň sa tak vďaka tvojim trhlinám prebudilo mnoho semien, otvorili sa ich púčiky a ja ich môžem teraz odtrhnúť, zviazať do kytice a ponúknuť Stvoriteľovi.“
A ten dobrý muž sa sklonil a začal vyberať tie najkrajšie kvety, ktoré počas toho dňa vyrástli a ponúkol ich Stvoriteľovi všetkého.
Teraz džbán pokropil cestu ešte lepšie. Nielen vodou z prasklín, ale aj svojimi slzami vďačnosti.
Opäť sa pripravujeme na oslavu sviatkov Narodenia Pána. Ježiš sa opäť raz chce narodiť do tohto sveta skrze naše srdcia. Zase tá istá cesta. Rok čo rok. Stále ten istý sled udalostí. Námaha, zhon, ustarostenosť – toto všetko nás častokrát sprevádza kvôli pár chvíľam, ktoré zažijeme pri tom ako sa všetci spolu stretneme a strávime spoločne čas. Čas, ktorý Kristus daroval nám. Daroval ho nám, aby sme boli šťastní.
Možno si niekedy pripadáš aj ty ako ten popraskaný džbán, ktorý už nie je súci nanič. Možno to chceš všetko hodiť za hlavu. Ale aj tvoje slabosti môže Kristus premeniť na niečo nádherné. Môže cez teba prebudiť svet naokolo a ľudí v ňom k životu a urobiť ho farebným. A prečo? Lebo aj tento rok sa narodí. Ponúkneš mu svoje praskliny?

o. Peter Kačur