„Je teda Pán medzi nami alebo nie?“ (Ex 17, 7) Otázka Izraelitov na púšti, keď putovali do zasľúbenej zeme je prítomná stále medzi nami. Vtedy bola položená preto, lebo ľudia boli smädní a mysleli si, že pomrú od nedostatku vody. Dnes ňou v podstate vyjadrujeme tú istú túžbu ako vtedy – túžbu po živote, ktorý bez vody neexistuje. Život je to jediné, čo máme. Lipneme na ňom. Kvôli jeho záchrane dokážeme v ťažkých časoch
urobiť čokoľvek. Dokážeme aj zabudnúť na všetky dobrodenia, milosti či zázraky, ktoré Boh vykonal v našich životoch kvôli súženiu, ktoré momentálne prežívame. Boh si vyvolil Izrael za svoj národ, na ktorom zjavil svoje milosrdenstvo. Ale členovia vyvoleného národa vôbec neboli ideálni. K svojmu Otcovi neustále vysielali obvinenia či hnev, ktoré prežívali. Vlastne, v mnohom sme im podobní. Snažíme sa žiť ako najlepšie vieme, a keď sa nám to vymyká z rúk, kladieme si dôležitú otázku ohľadom prítomnosti Boha medzi nami. Iná nebola ani Samaritánka pri studni. Svoj život si snažila zachrániť hriechom. Pila z prameňa, po ktorom ostala stále smädná. Nefungovalo to. A keď príde Kristus, zrazu to začína fungovať. Zrazu pije z vody, ktorá jej otvára oči. Ježiš ako Prameň živej vody, prichádza k nám a chce nás napojiť vodou, po ktorej už nikdy nebudeme žízniť. Ježiš a jeho milosrdenstvo je odpoveďou na každý náš hriech. Kristus prináša spásu, ktorú dáva zadarmo. Stačí prísť a povedať: „Pane, daj mi takej vody…“ (Jn 4, 15).

o. Peter Kačur