Dávno predtým ako sa odohral vianočný zázrak, zjavil Boh jeho dôležité momenty niekoľkým svojim prorokom. Povedal im, že sa jedného dňa narodí jeho vlastný Syn. Povedal to Izaiášovi, Micheášovi a Jeremiášovi.
Ak by sme prirovnali Pánových prorokov k hudobným nástrojom, Izaiášov hnev by znel ako trúbka. Bol by to neľúbezný, no zároveň melodický hlas podľa toho, kto by počúval. Stal sa Božím nástrojom k ohláseniu posolstva. Oznámenia. Varovania. A jeho zvuk sa vznášal vo vzduchu ešte dlho potom ako trúbkar prestal hrať.
„Preto vám sám Pán dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7, 14)
Izaiáš ďalej vysvetľuje, že toto dieťa, Emanuel, čo znamená „Boh s nami“, sa stane spravodlivým kráľom, ktorý bude vládnuť na zemi naveky. Táto správa sa všetkým jeho poslucháčom páčila, nemali však dostatočne pokorné srdcia, aby ju prijali.
Micheáš mal hlas ako tamtamy. Bubnoval do sveta rytmus Božej vôle. Dunivý, prenikavý, hlučný a protivný v ušiach tých, ktorí podľa neho nechceli kráčať. Jasný, presný, zvučný a majestátne presvedčivý pre tých, ktorí sa ho nebáli nasledovať.
Micheáš varoval obyvateľov Júdska a Izraela, že ich neminie Pánov súd. Oznamuje im, že dychtia po všetkom možnom, pohŕdajú Božím slovom a uctievajú falošných bohov. Boháči utláčajú chudobných a vládcovia nepresadzujú spravodlivosť.
„A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli a jeho pôvod je odpradávna, odo dní večnosti. Vstane a bude pásť silou Pánovou a velebou mena Pána, svojho Boha; budú si bývať, lebo teraz sa zvelebí až do končín zeme. On bude pokoj.“ (Mich 5, 1 – 4)
Toto posolstvo sa všetkým páčilo, ale nechceli poslúchnuť Pána. Aj naďalej sa chceli riadiť vlastnými túžbami a snami namiesto toho, aby urobili to, čo od nich chcel Boh.
Jeremiášov hlas znel ako husľové sólo. Jeho lyrické tóny prenikali hlboko do spravodlivých duší, ktoré boli ochotné ho počúvať a napĺňali ich žiaľom a zármutkom nad hriechmi ich národa. Bezbožným znel ako neznesiteľné kvílenie, ktoré bolo potrebné umlčať. Preto ho neustále zosmiešňovali a prenasledovali, až zostal úplne sám.
Jeremiáš volal na obyvateľov Júdska a Izraela, že ich vládcovia sú skazení, ale kňazi sú ešte horší. Oni by mali poslúchať Pánov hlas, ale zapredali sa vlastnej sebeckej ctižiadostivosti. Dopúšťajú sa opovrženiahodnej modloslužby. Zarmucuje ho ako nedbajú o Božie zákony. Ak sa nezmeníte, Boh vás istotne vydá napospas vašim nepriateľom.
„V tých dňoch a v tom čase dám Dávidovi vyklíčiť spravodlivý výhonok, ktorý bude konať v krajine právo a spravodlivosť. V tých dňoch Júda dosiahne spásu a Jeruzalem bude bývať v bezpečí a budú ho volať: “Pán, naša spravodlivosť.“ (Jer 33, 15 – 16)
Ľudia nepočúvali Božích prorokov, a tak si nepriatelia podmanili Júdu a Izrael. Hlasy prorokov umĺkli na takmer dlhých 400 rokov. Až zaznel ďalší… dychtiacim po Mesiášovi, ktorý by im daroval mier a utíšil ich neustály nepokoj. Pán bol ich jedinou nádejou. A práve uprostred tohto temného, zúfalého, nekľudného a dychtivo vyčkávajúceho sveta začína vianočný príbeh.
Spracoval a pripravil o. Peter Kačur