Objatie

Sestra Briege McKenna hovorí: Raz ju počas kňazských rekolekcií, ktoré viedla, požiadal jeden kňaz o modlitbu. Keď sa modlila, v duchu videla Krista, ako kľačí na nerovnej ceste, drží kňaza za ruku a hovorí mu: „Róbert, musíš odpustiť sám sebe. Ja som ti odpustil. Vráť sa ku mne. Spomeň si na príbeh o márnotratnom synovi. To si bol ty. Čakám, kedy sa ku mne vrátiš. Odpusť sám sebe a znovu sa ku mne vráť.“ Keď mu povedala, že Pán mu odpustil, zosypal sa a povedal jej svoj príbeh. Kedysi spôsobil veľké pohoršenie, ktoré ho prinútilo opustiť jeho farnosť. Po nejakej dobe spoznal svoju chybu, ale zúfal si a neveril v odpustenie, zvlášť nie v odpustenie biskupa. Tak uplynul celý rok, až si nakoniec jedného dňa prečítal príbeh márnotratného syna a dostal odvahu ísť za svojím biskupom. Takto svoj príbeh rozpráva on sám: „Biskup sedel pri svojom písacom stole. Postavil sa, obišiel stôl a objal ma. Povedal mi ako otec synovi: Róbert, vezmem ťa späť. Ježiš ti odpustil a ja ti tiež odpúšťam. Ale chcem od tebe jednu vec. Chcem, aby si sa zúčastnil rekolekcií sestry Briege a chcem, aby si sa u mňa po rekolekciách zastavil a povedal mi, aké to bolo. Potom ťa dám do farnosti.“ Tento muž rovnako ako márnotratný syn prišiel k rozumu a v pokání sa vrátil k Bohu. Zakúsil tiež nežné otcovstvo svojho biskupa. A záver sestry Briege? „Musíme sa modliť, aby každý kňaz a každý biskup mal otvorené srdce otca a vedel rozlíšiť, ako ktorú situáciu v láske riešiť.“ Jedno objatie vyriešilo všetko odmietnutie zo strany syna. Jedno výjdenie v ústrety otca synovi dokázalo vymazať samotný odchod syna od otca. Jedno vrátenie postavenia od otca dokázalo napraviť zlyhanie syna… Jedna cesta na kríž Syna dokázala zjaviť lásku Otca vychádzajúceho v ústrety každého z nás. Čo majú tieto príklady spoločné? Čo objavil kňaz činiaci pokánie? Milosrdného Otca, ktorý čaká cez biskupa, aby ho mohol objať. Tohoto milosrdného Otca sme zažili hádam už všetci. Otca, ktorý vychádza zo svojho domu, aby ukázal synovi, že sa naňho nehnevá. Že na prvom mieste v jeho srdci nie je výčitka či moralizovanie slovami: „Ja som ti to hovoril…“ Zjavuje inú dôležitú pravdu: „Som rád, že si doma. Stále si mojím dieťaťom a nikdy si ním neprestal byť. Milujem ťa takého, aký si!“ Bratia a sestry, všetci sa niekedy správame ako márnotratné deti, ktoré dobrovoľne odchádzajú z domu Otca za vidinou lepšieho a šťastnejšieho života. Odchádzame, lebo si myslíme, že život pri Otcovi nestačí. Túžime po tom, čo nemáme. Častokrát však tieto naše odchody z domu končia sklamaním… zo seba či iných ľudí. Kam sa vrátime, ak nie domov? A práve tam nachádzame toho, ktorého sme opustili – Otca, ktorý čaká na priedomí a vyzerá nás. A keď nás zazrie, je tým najšťastnejším otcom na svete. Skúsme v dnešný deň neponúkať moralizovanie či výčitky. Skúsme dnes namiesto nich ponúknuť milujúce objatie plné prijatia svojich blížnych.

o. Peter Kačur