Moc modlitby detí

V ďalekej Palestíne žilo dievča menom Nousseira Habib. Písal sa rok 1886 a Nousseira mala práve vtedy 12 rokov. Jedného dňa pomáhala pri čistení kamennej dlažby v prístavbe domu rehoľných sestier. Vtedy tam ešte nemali tečúcu vodu, ako máme my, preto musela chodiť k studni a vodu naberať vedrom visiacim na lane. Zo začiatku išlo všetko dobre, ale po chvíľke už dievčatko nemalo dosť síl a vedro plné vody ju stiahlo do studne hlbokej osem metrov. Sestra Katarína, ktorá to videla, hlasno volala o pomoc. Tá však prišla až o desať minút, keď už bola Nousseira v bezvedomí a nedokázala sa chytiť záchranného lana. Keď všetko vyzeralo tak, že malej Nousseire nedokáže nikto pomôcť, ďalšia sestra, sestra Mária Alfonzína, zvolala do kostola deti. Pred Oltárnou Sviatosťou sa s nimi začala modliť ruženec. Spoločne a z celého srdca prosili Pána Ježiša o záchranu svojej kamarátky. Potom sestra Mária Alfonzína utekala späť k studni, predrala sa cez húf ľudí a so slovami „Kráľovná ruženca, zachráň toto dieťa a pomôž nám v našej veľkej núdzi!“ hodila do studne svoj ruženec. Prítomní ju vysmiali a kričali: „Dievča sa utopilo, veď takmer hodinu leží na dne studne.“ No sestra Mária Alfonzína sa nedala odradiť a vrátila sa k modlitbe. Pri studni zostala sestra Katarína, ktorá tiež verila, že Panna Mária môže u Boha vyprosiť všetko. Preto spustila vedro ešte raz až na dno. Zrazu sa lano pohlo. Keď sestra s ľuďmi naokolo začali vedro vyťahovať, predstavte si, čo sa stalo! Nousseira stála vo vedre s ružencom okolo krku – živá a zdravá! Bola zázračne zachránená, hoci mnohí si mysleli, že sa už v studni utopila! Nousseira sa odvtedy denne modlila ruženec so sestrou Katarínou a so sestrou Máriou Alfonzínou, ktorá bola neskôr pre svoju veľkú vieru v moc modlitby ruženca vyhlásená za svätú. Do konca svojho života všetkým vďačne rozprávala o svojej zázračnej záchrane. Mesiac október je mesiacom modlitby posvätného ruženca. V tomto mesiaci sa už po niekoľký krát uskutoční modlitbová akcia pod názvom Milión detí sa modlí ruženec. Deti po celom svete prežívajú smútok. Symbolom tohto smútku je obľúbený plyšový psík s odtrhnutým ňufákom. Ďalej je to knižka, ktorá je už mnohými rokmi poriadne zničená. Hrnček s včielkou, ktorý je náhradou za ten rozbitý od pani učiteľky zo škôlky. Prvý obrázok vlaku, ktorý pozostával z dlhej čiary a veselých, no nemotorných veľkých koliesok. Lesklý kamienok, ktorý našiel na túre a o ktorom si jeden chlapec myslel, že je to zlato, za ktoré kúpi mame velikánske zrkadlo… Všetko sú to tie najkrajšie veci na svete. Možno aj my máme mnoho spomienkových predmetov či fotografií, ku ktorým sa viažu rôzne príbehy, aj tie smutné. Máme však nádej, ktorá nám dodáva silu, že zajtrajšok môže byť lepší. Že smútok raz pominie. Preto sa nebojme siahnuť po tej najmocnejšej zbrani, ktorú máme – modlitbe – aby sme sa mohli tešiť na krajšie zajtrajšky, v ktorých nebude chýbať Ježiš Kristus. Pozvime k tomu aj naše deti.

o. Peter Kačur