Bolo tesne po desiatej hodine v noci 14. apríla 1912, keď Titanic, najväčšia loď, ktorá sa dovtedy plavila, narazila uprostred Atlantického oceánu na ľadovec a po štyroch hodinách išla ku dnu. O tom, čo sa dialo počas tej doby štyroch hodín, sa už písalo veľmi veľa. Tí, ktorí prežili, hovorili o hrdinstve kľudného kapitána, dôstojníkov i posádky. Hovorili aj o odvahe muzikanta, ktorý hral pieseň „Bližšie k tebe, Bože môj“, zatiaľ čo sa oni snažili dostať do svojich záchranných pásov. Hovorili o mnohých ženách, ktoré sa mohli zachrániť, ale odmietli to a radšej sa utopili so svojimi manželmi. Vyrozprávali aj iný príbeh, oveľa menej hrdinský, ale o to zvláštnejší. Istá žena, ktorej pridelili miesto v jednom zo záchranných člnov, požiadala, aby si mohla odbehnúť do svojej kajuty. Dostala na to tri minúty. Hnala sa chodbami, ktoré už boli naklonené v nebezpečných uhloch a prebehla salónom. Tu sa po zemi váľali peniaze i cenné drahokamy. Ľudia, ktorí chceli šperky ukradnúť, ich postrácali, keď utekali. Vo svojej vlastnej kajute videla žena svoje poklady, ktoré len čakali nato, že ich zoberie. Pozrela sa na ne a nechala ich tak ležať. Siahla po troch pomarančoch, na ktoré si spomenula a potom sa vrátila na svoje miesto v záchrannom člne. Táto malá príhoda je veľmi poučná. Ešte pred hodinou by sa tejto žene zdalo nemožné, aby dala prednosť niekoľkým pomarančom pred jediným malým diamantom, ale na obrovskú a majestátnu loď sa nalodila Smrť a jej jediný závan prevrátil všetky hodnoty v živote človeka. Drahocenné veci, ktorých bolo nadostač pre každého, zrazu stratili svoju hodnotu. Boli bezcenné. Naopak, bezcenné veci získali na hodnote. Pomaranče sa v tej chvíli stáli cennejšie než diamanty. Čo má skutočnú hodnotu pre nás v našom živote? Čo je to, na čo sme hrdí a do čoho vkladáme svoje nádeje? Z čoho sa dokážeme vytešovať a povedať si, že keď to máme, máme všetko a teraz môže prísť čokoľvek? Pre muža z dnešného evanjelia to bolo uistenie sa, že má všetko. Túto istotu mu dávala úroda, ktorú mu prinieslo pole. Tej úrody bolo toľko, že ju nemal kde uložiť. Keď postavil oveľa väčšiu sýpku, sám seba presvedčil, že teraz mu už nič nebude chýbať. Môže smelo odpočívať, jesť, piť a veselo hodovať (porov. Lk 1216 – 21). Ale do jeho života vstúpila smrť. Čo je to najcennejšie, čo v živote máme? Je to život sám. A tento život sa snažíme zabezpečiť si čo najviac. Častokrát však svoje nádeje vkladáme do niečoho pominuteľného. Pápež Ján Pavol II. povedal, že najlepšie pre človeka je byť bohatý Bohom. Skúsme preto napĺňať svoje životy tým, čo je večné a nemôže pominúť. Skúsme zbohatnúť Bohom a budeme mať všetko. Potom môžeme veselo žiť a môžeme si byť istí, že nás nikto a nič nemôže prekvapiť.

o. Peter Kačur