Božie slovo ako mocná zbraň

Hovorí sa, že najmocnejšou zbraňou v tomto svete, je slovo. Kto sa ju naučí používať, má v rukách obrovskú moc. Dokáže ňou očariť, ale i podriaďovať si druhých.
Pri ohlasovaní slova sa všetci vystavujeme veľkému riziku vnútorného vyčerpania. Zažívame jeho moc v našom samom vnútri. Vyžaduje si to obrovskú dávku pokory, lebo Božie slovo ma bude neustále súdiť.
V Biblii nájdeme jeden obraz, ktorý je cennejší ako všetky traktáty venované kazateľskej činnosti. Boh predstavuje prorokovi Ezechielovi zvitok a hlas Ezechielovi vraví, aby predtým, než pôjde kázať, tento zvitok najskôr zjedol: „Syn človeka, zjedz, čo máš poruke, zjedz tento zvitok, potom choď a hovor k domu Izraela! A keď som otvoril ústa, dal mi zjesť ten zvitok.“ (Ez 3, 1 – 2) A je to skutočne tak: Božie slovo predtým, než ho zvestujeme, musíme zjesť, stráviť, prijať za svoje, prežiť. Ezechiel hovorí, že kniha v jeho ústach bola sladká ako med. Ján však v Apokalypse dodáva ešte jeden detail: v ústach bola síce sladká ako med, ale jeho útroby naplnila horkosťou. A je jasné prečo: Slovo odhaľuje hriech toho, kto ho ohlasuje.
Jeden zo slávnych kazateľov povedal, že ohlasovanie Božieho slova je to to najkrajšie, čo ho postretlo. Doteraz ďakuje Bohu zato, že ho odviedol od univerzitnej katedry a postavil za kazateľnicu. Prečo sa mu to tak páči? Lebo je presvedčený, že hlása dobrú zvesť – pravdu. Vieš, že ľudí neklameš. Bol z toho povolania veľmi šťastný. Ale neustále opakuje, že musí byť veľmi opatrný. Je totiž veľmi ľahko ohlasovať pokoru a byť pritom pyšný.
Tento príbeh sa odhral počas Druhej svetovej vojny na Okinawe. Keď americkí vojaci obsadili ostrov, našli ho v zúfalom sociálnom i mravnom rozvrate. Potom jedného dňa dorazili do dediny Šimbakuku, kde im vyšli v ústrety dvaja muži, z ktorých mal jeden v ruke Bibliu.
Vojaci v tom očakávali pascu, a preto do dediny vstupovali veľmi opatrne. Našli ju však vo veľmi dobrom stave – čistú, s úrodnými poľami, v priamom protiklade voči ostatným dedinám ostrova. Jeden z dvojice starcov im to vysvetlil.
Pred tridsiatimi rokmi prišiel do dediny Šimbakuku akýsi misionár, ktorý sa na ostrove zastavil cestou do Japonska. Zdržal sa tam iba krátko, že stačil získať iba dvoch konvertitov – práve týchto dvoch starcov.Naučil ich niekoľko modlitieb, nejaké náboženské piesne, zanechal im tam japonský preklad Biblie a povzbudil ich, ba ypodľa nej žili.
Bez akýchkoľvek ďalších kontaktov s kresťanmi a vedením iba cez Božie slovo, premenili títo dvaja muži celú svoju komunitu. Nebol tam žiaden nevestinec, žiadni opilci, žiadne rozvody. Ľudia žili zdravo, šťastne a naplno – priamo oázalásky a čistej neporušenosti v púšti hanby a nedôstojnosti.
Tento príbeh uverejnil jeden časopis pod názvom „Šimbakuku, dedina žijúca podľa Biblie“. Jeden z vojenských spravodajcov tento zážitok zhrnul týmito slovami: „Tak toto dokáže spôsobiť iba Biblia a dvaja starí muži, ktorí chcú žiť ako Ježiš! Možno že my používame k premene sveta zlé zbrane.“ Akú zbraň chceš použiť ty na zmenu sveta? Božie slovo?

o. Peter Kačur