Nejde o to, že by sa Boh hneval, keď sa nepomodlíš…
Bola by škoda stať sa jedným z tých ľudí s neustále roztržitým pohľadom, ktorí rozplytvajú dni svojho života, ale ohľadne podstatných vecí stále len opakujú svoju mantru: nemám čas. Na svojej ceste som sa zastavil vo francúzskom meste Arles. Je už okolo tretej popoludní a ja by som do večera rád stopom dorazil k svojim priateľom do mestečka vzdialeného asi stopäťdesiat kilometrov. Prechádzam sa práve priestrannou chrámovou loďou miestneho gotického chrámu. Z jednej z bočných kaplniek zaznieva spev kánonov z Taizé. Nahliadnem dovnútra. Je tu asi pätnásť ľudí. Hovoria mi, že za štvrť hodiny začne sv. omša. Láka ma zostať; zároveň ma ale tlačí čas. Po krátkom váhaní sa rozhodujem zostať. Z mojej strany je to – aspoň dúfam – výraz dôvery, že to Pán Boh s mojou ďalšou cestou nejako zariadi. Napriek tomu ma neopúšťa mierny nepokoj.
Po skončení sv. omše sa vydávam mestom. Cesta je tu príliš úzka, nie je to vhodné miesto na stopovanie; napriek tomu pri chôdzi držím ceduľu s nápisom Montpellier tak, aby ho prechádzajúci vodiči videli. Náhle mi niekto zastavuje. Vodič ma povzbudzuje mávaním rúk; nesmie tu stáť príliš dlho. Na moju radosť ide do Montpellier. „Ako to, že ste mi zastavili práve tu?“ pýtam sa ho. „Vôbec by ma nenapadlo, že ma práve tu niekto vezme do auta.“ „Stala sa mi taká zvláštna vec,“ hovorí vodič. „Išiel som centrom mesta, bol by som ťa vzal, ale nebolo tam vhodné miesto na zastavenie. Išiel som teda ďalej. Po niekoľkých kilometroch som ale zistil, že som si pomýlil cestu. Musel som sa otočiť. No, uvidel som ťa druhýkrát. Ani tu to nebolo šikovné miesto na zastavenie, ale hovoril som si, že keď už je to druhýkrát, tak by som ťa asi mal vziať. Náhoda, čo?“ usmial sa na mňa. „Áno, ako by to niekto zariadil,“ odpovedal som.
Nevedel som, koľko času budem na cestu autostopom potrebovať. Napriek tomu som pár desiatok minút venoval Bohu. Na koniec sa to „vyplatilo“. Nehovorím, že to tak musí dopadnúť vždy. Netvrdím, že keď urobíš niečo dobré alebo zbožné, zakaždým sa ti to okamžite vráti. Boh si nás nechce takto kupovať.
Ten malý príbeh mi ale pripomína, ako veľmi záleží na tom, aby sme mali správne zoradené veci, ktorým sa počas dňa venujeme. Od tých najdôležitejších až po tie nepodstatné. Často to funguje tak, že najskôr uprednostníme tie druhé a na tie prvé už sa potom nedostane. Ak si veriaci, mal by byť pravidelný čas strávený s Pánom tvojou prioritou. Ak necháš modlitbu až na záver dňa, spravidla z nej nič moc nebude. Nejde o to, že by sa Boh hneval, keď sa ten či iný deň nestihneš pomodliť. Keď sa to ale začne stávať pravidlom, bude to tvoj vzťah k nemu oslabovať a prestaneš
byť citlivý na jeho vedenie a na jeho „náhody“. Každý vzťah musí byť udržiavaný a živený. Platí to aj o viere. Pokiaľ pre ňu nebudeš nič robiť, budú v tebe pribúdať pochybnosti. Postupom času začneš mať dojem, že ti modlitba či sv. liturgia nič nehovoria. Ak sa už v tejto fáze nachádzaš, neodkladaj nápravu na zajtrajšok; každým dňom to bude ťažšie. A pokiaľ necháš veci plynúť ďalej, nakoniec z tvojej viery zostane len mŕtva tradícia, ktorá pre tvoj život nič neznamená. Nedopusť to, prišiel by si o veľa. Rovnako to platí pre iné dôležité vzťahy a úlohy v tvojom živote. Keď budeš chcieť, čas sa nájde. Bola by škoda stať sa jedným z tých ľudí s neustále roztržitým pohľadom, ktorí rozplytvajú dni svojho života na všetko možné, ale ohľadom vecí podstatných stále len opakujú svoju mantru: nemám čas.
Pripravil o. Peter podľa pastorace.cz