Od dnes do Paschy budúceho roka sa prakticky každá bohoslužba a formálna modlitba v našej tradícii začína vzývaním „Kráľu nebeský“. Prítomnosť Svätého Ducha, ktorého prví kresťania prijali na Letnice, je vzývaná vždy, keď sa modlíme – kedykoľvek ako Cirkev robíme čokoľvek – pretože Duch je „dušou“ Tela Kristovho. Duch je „živá voda“, ktorú prisľúbil Kristus na osvieženie a oživenie veriacich, keď žijeme svoj život v službe Pánovi.
V evanjeliu sv. Jána vidíme Krista, ako hovorí, keď sa jeho umučenie malo začať: „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná.“ (Jn 14, 16 – 17). V tomto zasľúbení je Duch povolaný iným obrazom. Grécke slovo paraklitos znamenalo pomocníka alebo obhajcu, konkrétne niekoho, kto by vás mohol previesť bludiskom rímskeho právneho systému. Toto slovo sa niekedy prekladá ako utešiteľ alebo utešovateľ, špecifický typ pomocníka, ktorý vedie veriaceho po ceste tohto života. Tento obraz sa objavuje v modlitbe spomenutej vyššie: „Kráľu nebeský, Utešiteľu, Duchu pravdy…“
Duch je zobrazený ako „iný Paraklet“, čo naznačuje, že existoval prvý, ktorého poznáme. Tým Parakletom je Ježiš, ktorý bol vodcom a obhajcom svojich nasledovníkov na zemi a je naším obhajcom pred trónom nebeského Otca. Pretože Kristus bol vtelený, jeho pozemská prítomnosť bola obmedzená. Ako človek žil na určitom mieste, v konkrétnom čase a Jeho pozemský život sa skončil. Svätý Duch však nie je inkarnovaný. Jeho prítomnosť je duchovná, a preto nie je viazaný týmito pozemskými obmedzeniami. Je, ako hovorí modlitba, ktorú sme citovali, „ktorý si všade a všetko naplňuješ“.
Od počiatku bolo Božím plánom navždy prebývať so svojím stvorením. Tento cieľ bol pádom zmarený, ale nie porazený. Inkarnácia Jeho Syna bola Božou odpoveďou na zlomený stav Jeho stvorenia. Boží Syn sa stáva človekom, aby ľudstvo mohlo byť zbožštené. Ako povedal sv. Atanáz Veľký: „Boh sa stal človekom, aby sme my mohli prijať Svätého Ducha. Teraz, s príchodom tohto Ducha-Parakléta, sa tento plán naplnil, pokiaľ je to možné v tomto živote.“
Naša skúsenosť so Svätým Duchom však nie je koniec príbehu. Sv Pavol hovorí: „…ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy.“ (Ef 1, 14). Zažiť Ho teraz je len zálohou za skúsenosť Boha, ktorú máme mať v budúcnosti. Keď prví veriaci prijali Svätého Ducha na Letnice, došlo k niekoľkým dramatickým výsledkom: tam, kde sa predtým báli, teraz odvážne kázali Krista. Hovorili jazykmi, uzdravovali chorých, radšej dávali svoj život, ako by zapierali Krista. Ale Duch tiež pôsobil v jednotlivých veriacich – a stále pôsobí – menej okázalým, ale rovnako pozoruhodným spôsobom. Písmo naznačuje niekoľko spôsobov, ktorými Boží Duch svojou prítomnosťou aktivuje náš kresťanský život: naša schopnosť veriť (1 Kor 12, 3); naša schopnosť modliť sa (Rim 8, 26); naša dôvera v Božiu lásku (Rim 8, 14 – 16); rast nášho vnútra (Gal 5, 23); naša schopnosť slúžiť v Cirkvi (1 Kor 12, 4 – 11).
Keď sme boli pokrstení, boli sme pomazaní Kristovým pomazaním a stali sme sa účastníkmi Jeho kráľovského kňazstva. Keďže Ježiš je Kristus (Pomazaný), pretože Ho preniká Boží Duch, aj my sa stávame inými Kristami – inými pomazanými – keď sme krstení. Veríme, že sme vtedy dostali dar Svätého Ducha. Napriek tomu si s pribúdajúcimi rokmi musíme stále klásť otázku, či a do akej miery sa tento vzťah so Svätým Duchom stal vedomým stredobodom nášho života, pretože je možné prijať tento dar a nikdy ho nezískať.
Preložil a pripravil o. Peter