Nedeľa po Pasche sa neformálne nazýva Tomášova nedeľa kvôli evanjeliu čítanému v tento deň. Mnoho ľudí si myslí, že táto nedeľa je sviatkom sv. Tomáša. V skutočnosti sa sv. Tomáš spomína v byzantskom kalendári 6. októbra. To, čo si dnes pripomíname, je skôr vyznanie viery sv. Tomáša pri pohľade na zmŕtvychvstalého Krista: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 28). Význam tejto udalosti nám Pán vysvetľuje v nasledujúcom verši: Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ (v. 29). A ak sme nevideli dôsledky tohto výroku pre nás samých, Evanjelium uzatvára tento úryvok slovami: „Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.“ (v. 30, 31).
V našej kultúre zvolanie „Pán môj a Boh môj!“ znie ako dosť banálny výkrik prekvapenia. Žiaľ, zvykneme si nenútene vypočuť „Ó, Bože!“ alebo dokonca sväté meno, „Ježiš Kristus!“ ako brané nadarmo. Napriek tomu v Judei prvého storočia – a medzi mnohými ortodoxnými Židmi dnes – by sa vyslovenie Božieho mena aj v modlitbe považovalo za trúfalosť. Od tretieho storočia pred Kristom sa Židia zdržiavajú používania Božieho mena aj pri čítaní Tóry. Iba veľkňaz mal dovolené čítať Božie meno, ako je napísané v Tóre, a to len na Jom kipur. Mnoho Židov dnes jednoducho hovorí HaShem (meno), keď čítajú takéto pasáže alebo sa odvolávajú na Boha.
Tvrdenie, že je Božím Synom, bolo v očiach Sanhedrinu, židovskej rady starších v Jeruzaleme, rúhaním. Evanjelium naznačuje, že Ježiš bol odsúdený na smrť práve za toto tvrdenie. Ale Ježiš mlčal. Veľkňaz mu povedal: „Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Mesiáš, Boží Syn.“ Ježiš mu odvetil: „Sám si to povedal. Ale hovorím vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch.“ Vtedy si veľkňaz roztrhol rúcho a povedal: „Rúhal sa! Načo ešte potrebujeme svedkov? Sami ste teraz počuli rúhanie.“ (Mt 26, 63-65). Tvrdenie vidieť Krista v sláve spôsobilo smrť aj prvého mučeníka, sv. Štefana. Pred veľradou hovoril o Božom milosrdenstve voči Izraelu. Ale potom povedal: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.“ Strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli.“ (Sk 7, 56-58). Je zrejmé, že Tomášovo zvolanie je v evanjeliu prezentované ako skutok viery v Ježiša ako Pána.
Apoštoli od začiatku učili, že Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych, je Mesiáš a Pán. Veriaci boli naučení, aby to urobili svojím skutkom kresťanskej viery: „Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!“ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.“ (Rim 10, 9). Kristovi pripísali titul Pán (v gréčtine Kyrios), ktorý sa používal v Septuaginte, gréckom Starom zákone, ako ekvivalent Božieho nevysloviteľného mena. Nazvať Ježiša Pánom znamenalo, že Ho nazývate Bohom: presne Tomášovo vyznanie.
Dnes sú kresťania v mnohých spoločnostiach vnímaní ako občania druhej kategórie, pretože nenasledujú dominantnú kultúru. To platilo vždy v islame, ale čoraz viac to platí aj na sekulárnom západe. Napríklad vo Veľkej Británii sa vodca Labouristickej strany Andy Burnham zaviazal, že prinúti všetky náboženské školy vyučovať o „právach homosexuálov“, pričom uviedol, že nemá „žiadnu podporu“ pre náboženské školy, ktoré tvrdia, že to môže byť v rozpore s ich učením. Dôsledkom pre dnešných kresťanov je, že môžeme byť častejšie nútení voliť medzi nasledovaním svetských hodnôt štátu a jeho kultúry alebo zbožných hodnôt evanjelia. Vyber si svojho Pána. Tomáš si vybral. Mnohí pred nami si vybrali. Rad je aj na nás, aby sme si vybrali nášho Pána, ktorého budeme nasledovať vo všetkom. Christos voskrese!
Pripravil o. Peter