Medzi živými a mŕtvymi nie je žiaden rozdiel. Cirkev ho skutočne nerobí. A prečo? Lebo Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých. Preňho sú všetci ľudia živí. Z tejto perspektívy môžeme vnímať smrť ako veľkú nádej a radostne očakávať stretnutie sa s Kristom tvárou v tvár. Môžeme hovoriť: „Príď skoro, Pane Ježišu!“ Má teda zmysel modliť sa za zosnulých? Pravdaže má. Každý potrebuje modlitbu. Ak veríme, že modlitba pomáha živým ľuďom, prečo by nemohla aj tým, ktorí nás predišli do večnosti? Smrť nie je definitívny koniec. Modlitba má moc práve preto, lebo je vyjadrením lásky a láska nepozná hranice. Dôkazom tohto tvrdenia je sám Ježiš Kristus, ktorý svojou láskou k človeku premohol smrť. Ide o obrovské tajomstvo, v ktoré veríme a Cirkev ho ohlasuje od svojho začiatku. Nezabúdajme, že láska je silnejšia než smrť. Cirkev sa už od prvých dôb prihovára za zosnulých. Pamiatka zosnulých je stále prítomná medzi kresťanmi. Spomíname si na nich pri rôznych liturgických sláveniach nevynímajúc slávenie sv. liturgie. Konáme tak preto, aby mohli očistení dosiahnuť blaženosť v spojení s Bohom. Cirkev tiež odporúča almužny, odpustky a kajúce skutky za zosnulých. Sv. Ján Zlatoústy hovorí: „Poďme pomôcť zosnulým a spomínajme na nich. Prečo by sme mali pochybovať o tom, že naše obetné dary za mŕtvych im prinášajú nejakú potechu? neváhajme a poďme na pomoc tým, ktorí sú mŕtvi a obetujme za nich svoje modlitby.“ Práve sa nachádzame v období, kedy si všetci viac ako inokedy spomíname na svojich zosnulých. Navštevujeme cintoríny, ozdobujeme ich kvetmi, modlime sa za nich a zapaľujeme sviece. Každý kút cintorína žiari. Prečo to robíme? Čo predstavuje plameň sviece, ktorá plápolá na miestach posledného odpočinku našich blízkych? Všetci veríme v zmŕtvychvstanie. Hádam niet žiadneho človeka, ktorý by po smrti nechcel žiť. Kristus nám takýto život ponúka zadarmo. Túto istotu večného života nachádzame v Kristovom víťazstve nad smrťou. Necháva sa dobrovoľne pribiť na kríž, zomiera na ňom, jeho telo ukladajú do hrobu a tretieho dňa vstáva zmŕtvych. Horiaca svieca na cintoríne alebo v domácnosti nám pripomína práve toto Kristovo víťazstvo nad smrťou. Sprítomňuje nám svetlo Veľkej noci – svetlo, ktoré sa stáva symbolom vzkrieseného Krista. On je symbolom našej nádeje. V týchto intenciách preto pamiatka na našich zosnulých, ktorí nás predišli do večnosti, nemusí byť iba smutnou spomienkou či priestorom na zármutok. Tieto chvíle môžu byť ožiarené Kristovým svetlom, ktoré ukazuje k vrcholnej budúcnosti. Prežime tieto chvíle v modlitbách za našich blízkych. Využime túto oktávu (1.-8. november) na získanie pomoci pre tých, ktorí si už sami pomôcť nemôžu. Nech sú tieto chvíle naplnené našou námahou pre spásu nesmrteľných duší
