„Jeho predkovia boli rybári od nepamäti a málokto z nich zomrel doma v posteli. Väčšinou zahynuli vo vlnách. Ich blízki sa pri každej búrke na mori báli, že už ich nikdy neuvidia – a niet divu, pobrežie je tam zlovestné a nebezpečné i pre toho, kto ho pozná. Aby sa rybárom zjednodušila práca, tak na pobreží zapaľovali ohne kvôli navigácii. Všetci v tom kraji boli od detstva dobrí plavci. Napriek tomu sa pomerne často stávalo, že lode vyplávali a nevrátili sa. Tak sa raz stratila loď, na ktorej vyplával na more jeden manžel. Jednoducho, rybár zrána vyplával a nevrátil sa. Po dvoch týždňoch všetci verili, že je mŕtvy, iba mladučká vdova nie. Nemohla pochopiť, že by jej manžel nebol. Áno, je veľmi ťažké pochopiť a prijať, že ten, ktorý po celé tie roky žil po našom boku, zrazu nie je. Každý deň prichádzala k moru, keď sa ostatní rybári vracali a vyzerala malú loďku. Nehovorila. Skoro nič nejedla. Chodila v čiernych šatách po pobreží a susedia ju s úzkosťou pozorovali. Nebola by prvou, ktorú by veľká láska pripravila o rozum. Každý večer chodila na útes zapáliť oheň, aby jej manžel nezablúdil a aby vedel, kam sa má vrátiť. Plynuli týždne a krásne mladé dievča v čiernych šatách sa noc čo noc vydávalo na útes. Rodina sa pokúšala odviezť ju z kraja. Susedia sa jej snažili vyhovoriť jej počínanie a vrátiť ju k životu. Neúspešne. Niekoľko mladých mužov sa s ňou snažilo rozprávať, bola pôvabná a na miestne pomery i zámožná. Každý by ju rád privítal vo svojom dome. A potom ju uvideli ako beží dolu útesom, máva rukami a kričí. Pomysleli si, že sa zbláznila. Ale ona letela ako vták a pritom plakala – šťastím. Prebiehala osadou až dolu k moru a kývala rukami akoby chcela objať toho, koho milovala, ako by ho privolávala. Ľudia sa za ňou ponáhľali. Mali obavy. Na brehu stál jej muž. Živý, zdravý. Rozbehol sa k svojej žene a vzal ju do náručia. Vysvetlilo sa, že stroskotal na malom ostrove a žil na ňom. Pil dažďovú vodu, jedol všetko, čo sa dalo. Musel čakať, keď vlny prihnali k ostrovu trosky z iného plavidla. Z tých vyrobil svoju loďku a potom vyplával. Blúdil, ale nakoniec našiel žiaru na útese, žiaru z ohňa, ktorý každú noc zapaľovala jeho žena, tá, ktorú v osade kvôli jej správaniu považovali za pomätenú. Prežil vďaka svetlu, ktoré rozsvietila tá, ktorá ho milovala, i keď jej to kde-kto vyhováral a niektorí sa jej dokonca kvôli tomu posmievali. Prežil, pretože jeho žena sa nebála výsmechu, poslúchala hlas svojej nádeje a urobila pre túto nádej všetko, čo mohla. Stáli na pobreží, súsošie vernosti, lásky a sily, súsošie ožiarené svetlami tých, ktorí im neverili a teraz ich s radosťou a úžasom obklopili. Šťastný koniec. A ja si hovorím: Každý deň vyplávajú naši blízki na svoje moria, do vĺn svojich starostí a trýzní, každý večer čakajú na svetlo, ktoré im môžeme rozsvietiť iba my. Dočkajú sa? Uvidia to svetlo dnes večer? Nestroskotajú?“
