Ktoré z dvoch slov je nám bližšie – prosím alebo ďakujem? Väčšina z nás by si určite vybrala prvú možnosť. Veď v našom živote je toľko situácií, za ktoré potrebujeme prosiť. Okolo nás je toľko ľudí, za ktorých potrebujeme prosiť. Nakoniec i my sami sme tí, ktorí neustále niečo potrebujú. Ak je to ťažké uvedomiť si, skúsme sa teraz pozastaviť a spomenúť si, kedy sme Ježišovi naposledy povedali “vďaka ti, Pane”. Kedy sme svoje modlitby postavili na vďačnosti a nie na predkladaní prosieb? Kedy sme naposledy slávili sv. liturgiu ako skutočné vďakyvzdávanie? Keď si toto uvedomíme, môžeme si položiť otázku, prečo je to tak? Prečo je jednoduchšie prosiť ako ďakovať? Je to preto, lebo prejaviť vďaku znamená budovať vzťah. Nabrať odvahu a prísť k niekomu so slovami vďaky je veľká vec. Prísť ku Kristovi a povedať mu v modlitbe “vďaka ti, Pane” za čokoľvek, je veľká vec, ktorá pozýva do vzťahu. Presne tak ako to urobil jeden z desiatich uzdravených. Všetci malomocní verili v Ježišovu moc, ale iba jeden v ňom uvidel niečo viac, čo nakoniec aj dostal. Všetci spolu mali jedinú prosbu, a to aby ich uzdravil. Kristus to aj urobil. Iba jeden prišiel a prejavil svoju vďačnosť. Iba jeden nezažil len uzdravenie, ale v Kristovi našiel Spasiteľa. A toto je príbeh aj mnohých z nás. Veríme v Ježiša, modlime sa, chodíme do chrámu, ale v Kristovi nachádzame len prostriedok k vyriešeniu našich problémov. Pristupujeme k nemu ako k automatu, a to stále vtedy, keď niečo potrebujeme. Pre všetkých nás je tu jedno veľké riziko, a to že vo sviatostiach či modlitbe nájdeme iba uspokojenie našej zbožnosti. A keď budeme opäť niečo potrebovať, tak sa vrátime. Toto všetko konáme v presvedčení, že Bohu tým robíme radosť. Ale stačí toto Bohu? Po tomto náš Boh túži? Bratia a sestry, Kristus je viac než automat. Je živá osoba, ktorá od nás očakáva zmenu svojho postoja. Očakáva, že jeho dary a milosti, ktoré nám dáva, nás privedú k vďačnosti a k prehĺbeniu nášho vzťahu s ním. Preto si odpovedzme na poslednú otázku: dokedy ho ešte necháme čakať?
