V liste Filipanom nachádzame verš, v ktorom sa hovorí: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.“ V duchu týchto slov môžeme povedať, že Kristus, ktorý prichádza od Otca, sa hneď v úvode svojho účinkovania obklopuje ľuďmi, spolupracovníkmi, ktorí sú hriešni. Ježiš toto zrieknutie sa svojej slávy mocne manifestuje práve týmto povolaním učeníkov a zázračným rybolovom, ktorým ukazuje, že bez neho nemôžeme nič urobiť. Pre mnohých z nás je toto slovo jasné. Sme presvedčení, že Ježiš žiada, aby sme sa pozreli do svojho vnútra a práve na jeho slovo sa uvideli, akí sme. Avšak existuje ešte niečo oveľa ťažšie a pre človeka nepohodlnejšie ako práve zostúpenie do svojho vnútra. A to je vyjsť zo seba a ísť k druhým. Práve tento zmysel ponúka Kristus, keď povie Petrovi, aby zatiahol na hlbinu v čase, kedy by to on sám určite neurobil. Ryby sa predsa chytajú v
noci a nie cez deň. Pre každého jedného z nás z tohto evanjelia prúdi jedno nádherné pozvanie do života s Kristom, ktoré je vyjadrené práve touto
otázkou: Mám odvahu počúvať Šéfa, čo mi hovorí? Som pripravený opustiť svoje rozumové argumenty a dovoliť Ježišovi, aby ma poslal a viedol? Peter to dokázal. Stálo ho to veľa síl, ale svojím postojom len a len získal. A čo my? Kde sa v tom našom vzťahu s Ježišom nachádzame? Máme odvahu stíšiť sa a počúvať, čo nám Kristus hovorí, aj keď rozum káže niečo iné? Odvaha naslúchať Ježišovi má moc meniť život.
