Príbeh z dnešného evanjelia o stotníkovi z Kafarnauma nachádzame u dvoch evanjelistov – Matúša a Lukáša. Každý z nich ho opisuje trochu iným spôsobom, ale spája ich jedna dôležitá vec, ktorú vyzdvihuje aj Kristus – stotníkova viera. V čase, keď začal Ježiš verejne účinkovať, vo Svätej zemi vládla Rímska ríša už takmer 100 rokov, a to prostredníctvom radu miestnych guvernérov a správcov. Vládcom Galiley bol v tom čase tetrarcha Herodes Antipas, ktorého miestni nazývali „kráľ Herodes“. Keď bolo Pánovo učenie odmietnuté v Jeho rodnom meste Nazarete, bolo nám povedané, že „opustil Nazaret a prišiel bývať do pobrežného mesta Kafarnaum“ (Mt 4, 13). Práve tam si vybral štyroch miestnych rybárov – Petra, Ondreja, Jakuba a Jána – a povolal ich za svojich nasledovníkov. Ako prímorská rybárska dedina je pravdepodobné, že Kafarnaum bolo miestom, kde sa vyberali dane, najmä od miestnych rybárov. Evanjelista Matúš tam vyberal dane, keď ho Ježiš zavolal (porov. Mt 9, 9). Z tohto dôvodu sa tam nachádzali aj rímski vojaci.
Matúš nám nehovorí nič o dôstojníkovi, ktorý ho privolal na pomoc. U Lukáša sa dozvedáme trochu viac. Ako prví prichádzajú k Ježišovi miestni židovskí starší: „Oni prišli k Ježišovi a naliehavo ho prosili: Zaslúži si, aby si mu to urobil, lebo miluje náš národ; aj synagógu nám postavil.“ (Lk 7, 4.5). Niektorí komentátori dospeli k záveru, že stotník mohol byť bohabojný alebo dokonca prozelyt (obrátený z pohanov). V oboch rozprávaniach tohto príbehu stotník nevolá Ježiša k lôžku sluhu, „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu“ (Mt 8, 8; Lk 7, 6). Možno stotník vedel, že by to porušilo miestny zvyk, aby Žid (a ešte viac svätý muž) vstúpil do domu pohana. To, čo Pán zdôraznil v oboch evanjeliách, je stotníkova viera. Mnohí Ježišovi súčasníci sa spoliehali na to, že sú členmi izraelského ľudu, aby takpovediac zaručili svoje postavenie pred Bohom. Ale ako povedal Pán na inom mieste: „Nenazdávajte sa, že si môžete povedať: „Naším otcom je Abrahám!” – lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov.“ (Mt 3, 9). Mnohí považovali za znamenie toho, že konajú Božiu vôľu, správne dodržiavanie prikázaní Zákona. Stotník, keďže nebol Žid, sa nemohol spoliehať ani na jednu z týchto zásad. Jeho odpoveď však ukázala, že sa hlboko spoliehal na Boha, čo potvrdzuje akékoľvek náboženské zachovávanie vtedy alebo teraz. Kresťanská tradícia tiež zdôraznila pokoru človeka a urobila z nej vzor našej reakcie, keď je Pán blízko.Aké je teda hlavné posolstvo tohto evanjelia? Ježiš žasne nad stotníkovou vierou a potom dodáva: „Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve, a synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“ (Mt 8, 11.12). Myšlienka, že v nebeskej ríši budú uprednostňovaní pohania pred Židmi, bola pre Židov škandalózna. Keď Ježiš vyslovil podobnú myšlienku v synagóge v Nazarete, takmer ho to zabilo. Išlo o príbeh, v ktorom vystupuje prorok Eliáš a vdova zo Sarepty a prorok Elizeus a uzdravený Sýrčan Náman (porov. Lk 4, 25 – 30). Toto sa udialo v deviatom storočí pred Kristom, keď Židia odpadli od uctievania jediného Boha a prijali fénické božstvá Baala a Ašerata. Proroci Eliáš a jeho nástupca Elizeus konfrontovali Židov za ich odpadlíctvo. Preto slúžili Feničanom a Sýrčanom, ktorí boli ochotní počuť ich posolstvo. Ako priznala vdova zo Sarepty Eliášovi: „Teraz už viem, že si Boží muž a že Pánovo slovo, ktoré máš v ústach, je pravdivé.“ (1 Kr 17, 24). V každom prípade proroci a samotný Pán vystúpia zo škatuľky, aby odpovedali veriacemu pohanovi, ktorý je potom považovaný za príklad pre Židov, ktorí o ňom pochybovali, a za povzbudenie pre pohanov, ktorí sa pridávali do spoločnosti jeho nasledovníkov.
Preložil a spracoval o. Peter podľa melkite.org