Čo je najťažšie prijať v kresťanstve? Je to náuka o Trojici? Myšlienka, že Boh sa stal človekom? Alebo že Eucharistia je Telo a Krv Kristova? Aj keď sa tieto učenia môžu stretnúť s prekážkami v našej mysli, najťažšou vecou, ktorú v praxi prijímame, je absolútna potreba odpúšťať druhým. V našej zlomenej ľudskosti sme oveľa viac doma v hľadaní pomsty. Často nám viac vyhovuje predkresťanská vízia pomstychtivého Boha: „Pán mu však povedal: „Nie tak! Lebo každý, kto zabije Kaina, sedemnásobnú pomstu si odnesie!“ (Gn 4, 15). Tóra zakotvila pojem pomsty vo svojich zákonoch týkajúcich sa násilia: „Ale ak nastane nešťastie, tak dáš život za život, oko za oko, zub za zub, ruku za ruku, nohu za nohu, popáleninu za popáleninu, ranu za ranu, hrču za hrču.“ (Ex 21, 23 – 25) Aj keď moderné právo nie je také náročné, stále podporuje myšlienku pomsty oblečenej v modernom šate ako „spravodlivosť“ a „uzavretie“ (čo často súvisí s otázkou peňazí). Snáď najlepší komentár k tomuto princípu má libanonský autor Kahlil Gibran: „Oko za oko a celý svet by bol slepý“.
Súčasný katolícky spisovateľ Scott Hurd opisuje evanjeliový ideál odpustenia ako „…ústrednú myšlienku kresťanstva a zároveň útok na konvenčné ľudské chápanie spravodlivosti“. Je to „útok“, pretože spochybňuje samotnú povahu spôsobu, akým svet narába s vecami. Je srdcom našej viery, pretože je základným postojom Boha k nám a vzorom toho, ako môžeme konať ako obrazy Boha. „Tvoje je preukazovať milosrdenstvo…“ hovoríme Bohu v mnohých modlitbách, pretože On je svojou povahou odpúšťajúci Otec, Ten, ktorý beží privítať domov svoje márnotratné deti, keď zablúdia. Boh inkarnovaný v Ježišovi Kristovi vyjadruje toto odpustenie vo svojej ľudskosti, keď sa modlil za svojich vrahov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34).
Odpustenie je potrebné najmä vtedy, keď sa odvážime modliť: „A keď vstanete modliť sa, odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám váš Otec, ktorý je na nebesiach, odpustil vaše hriechy. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy“ (Mk 11, 25-26).
Odpustenie je nevyhnutné, keď hľadáme obetu: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar“ (Mt 5, 23-24).
Bozk pokoja pri sv. liturgii všetkých historických cirkví je obradom založeným na tejto Pánovej požiadavke.
Sv. Titus Presbyter bol kňazom z 12. storočia v kláštore Kyjevských jaskýň, ktorý sa dostal do nenávistného vzťahu s diakonom Evagriom. Ich vzťah bol taký zlomyseľný, že kedykoľvek jeden z nich použil kadidelnicu v chráme, druhý sa otočil a odišiel. Boli zaslepení nenávisťou do takej miery, že sa odvážili pristúpiť k sv. prijímaniu bez toho, aby prosili o odpustenie a zmierenie. Jedného dňa Titus tak ochorel, že si všetci mysleli, že zomrie. Titus prosil, aby Evagria priviedli k jeho posteli, aby sa mohli zmieriť. Evagria tam nakoniec odviedli násilím, ale povedal, že svojmu bratovi neodpustí ani na tomto svete, ani na druhom. Evagrius zrazu zomrel a Titus vstal z postele uzdravený. Titus prezradil, že videl démonov lietať okolo jeho postele, kým sa nerozhodol Evagriovi odpustiť. Démoni potom utiekli a zaútočili na Evagria, zatiaľ čo Boží anjeli obkľúčili Tita.
Aj ty buď opatrný, brat, a nenechaj sa skaziť démonom hnevu. Ten, kto si ho aspoň raz vypočuje, bude ním zotročený. Lebo Srdce Ježiša Krista je odpúšťajúce – mne i tebe.
Preložil a spracoval o. Peter podľa melkite.org