Každý rok, keď sa pripravujeme na začatie Veľkého pôstu, počúvame Ježišovo podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15, 11 – 32), ktoré sa číta pri sv. liturgii. Niektorí komentátori tvrdia, že príbeh by sa mohol lepšie volať podobenstvo o odpúšťajúcom otcovi, pretože je najdôležitejšou postavou. V skutočnosti podobenstvo hovorí o Božom charaktere (otec) a ľudskom stave (obaja jeho synovia). Pripravuje tak pôdu pre našu pôstnu cestu pokánia. Nepoznáme presný vek mladšieho brata, keď sa rozhodne vyraziť na vlastnú päsť preč z otcovho domu, ale nespočetné množstvo komentátorov ho vykreslilo ako dospievajúceho. Jeho správanie to určite potvrdzuje. Má sebeckú netrpezlivosť mladosti: chce svoje dedičstvo teraz, aj keď jeho otec ešte žije. Viac sa zaujíma o to, čo si muž môže kúpiť za peniaze, než o muža samotného. V tomto mladý muž opakuje rozhodnutie našich prvých rodičov, ktorí uprednostnili chutné, ale zakázané ovocie pred pokračujúcim spoločenstvom s Tým, ktorý im ho poskytol. Zobrazuje tiež rozhodnutia, ktoré všetci robíme, keď zameriavame svoju pozornosť na plody stvorenia a nie na Stvoriteľa, ktorý nám ponúka vzťah so sebou samým. Pri každej takejto voľbe sa stávame drzým dospievajúcim, ktorého prvé bodnutia v dospelosti si vždy vyžadujú odpor rodiča, ak nie priamu vzburu. Zdá sa, že márnotratná nezávislosť ho sama o sebe pomerne rýchlo privedie do otroctva. Začína žiť tým, čo rôzne preklady nazývajú „divoký“, „bezohľadný“, „voľný“, „nepokojný“, „hlúpy“, „notoricky známy“, „rozpustený“, „márnotratný“ alebo „márnotratný“ spôsob života. Zostáva nám predstaviť si, čo to mohlo zahŕňať; Určite vieme, aký bol výsledok. Minul všetko, čo mal, a skončil s ničím. Chcel byť nezávislý, ale nechápal, že byť nezávislý nezbavuje človeka zodpovednosti. Žiadny vyrovnaný človek v našom svete nechce byť závislý od iného. Často však zabúdame, že naša túžba po ľudskom sebaurčení nás nemôže odviesť od Boha bez katastrofálnych následkov. Nevyhnutne skončíme duchovne zbankrotovaní a žijeme na prasacom krmive bezbožného sveta. Na rozdiel od mnohých ľudí však márnotratný syn so svojím stavom niečo robí: vracia sa k svojmu otcovi. Činí pokánie. Stále myslí na seba a svoje vlastné potreby a plánuje prosiť o najnižšie miesto v domácnosti svojho otca. Mladý muž nevie, s kým má do činenia. Otec nečaká, kým sa jeho syn ospravedlní alebo prosí o odpustenie. Víta ho doma s otvorenou náručou a vyzýva na oslavu. On je obrazom nášho nebeského Otca, ktorý vie, kedy jedno z Jeho detí hľadá odpustenie a okamžite ho udelí bez toho, aby požadovalo akúkoľvek formu pokánia alebo zadosťučinenia. Všimnite si, že otec nejde hľadať svojho syna, keď si chlapec užíva márnotratný život, ktorý si vybral, alebo keď je nešťastný, ale ešte sa nerozhodol vrátiť domov. Jeho milosrdenstvo prinesie ovocie len vtedy, keď po ňom syn skutočne túži, a tak otec čaká, kým jeho syn urobí prvý krok. Ale keď sa syn vráti, otec ho nenúti pracovať na odpustení. Dáva ho slobodne. V tomto je otec na rozdiel od mnohých z nás, ktorí by chceli, aby sa nevďačný syn zvíjal predtým, ako ho prijme späť domov. Môžeme sa cítiť oprávnení „dať mu lekciu“, ale toto zjavne nie je Božia cesta. Keď sa pokánie skutočne dotkne srdca, „lekcia“ sa už naučila. Otcovo mimoriadne milosrdenstvo nie je ospravedlnením pre to, aby sme ho využili: hľadali požehnanie jeho domu a nečinili pokánie skutkami ani slovami. Ako učil sv. Izák Sýrsky: „Ale skutočnosť, že pokánie dáva nádej, by sme nemali brať ako prostriedok na okradnutie seba samých o pocit strachu, aby sme mohli slobodnejšie a nebojácnejšie páchať hriech.“ Preložil a spracoval o. Peter podľa melkite.org/faith
