Pastieri, ktorí uvideli nebeské znamenie, sa radostne rozbehli k Betlehému. Všetci až na jedného. Každé znamenie, ktoré do tej doby uvidel, mu prinieslo iba trápenie. Bol by najradšej, keby sa v živote vôbec nič nedialo, len aby sa naňho ustavične nevalili ďalšie skúšky a protivenstvá.
Svetlo kométy bolo tak jasné, že preniklo až k jeho srdcu. Lenže pastierovo srdce ako keby sa nedokázalo radovať. Nevedel, prečo cíti iba horkosť a strach. Zvierali ho. Rozum jeho srdce posilňoval, keď chladlo strachom, ale obmedzoval, keď sa zapaľovalo. Pastier sa trápil. Pochyboval o všetkom a predovšetkým o sebe.
Dlho váhal, či sa má vydať na cestu. Bál sa. Stojí mu to zato? Čo keď hviezda klame? Dá sa hviezdam vôbec veriť? Keď nakoniec zvolal svojich pár oviec, prepadla ho úzkosť, že nepríde ako prvý. Na čo by inak celá cesta bola?
Práve vtedy začul hlas anjelského zboru: „Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ Pre všetkých ostatných bol ich spev radosťou a útechou. No pre pastiera bol ako balvan.
Prečo spievajú o ľuďoch dobrej vôle, ktorých má Boh rád a nie o všetkých ľuďoch? Tieto slová môžu mať iba jeden dôvod: niektorých ľudí má Boh rád a iných nie. Pastier určite patril k tým druhým. Nemohol byť Bohom milovaný, pretože bol vinný niečím, čo vychádzalo priamo z jeho podstaty.
Noc plná svetla a pokoja sa preňho stala nocou plnou utrpenia a zúfalstva. Ovce nechal pri fígovníku a sklonil sa nad studňu. Na vodnej hladine sa trblietali nebeské hviezdy, ale jemu pripadali ako lesklé hadie oči. Zdvihol nohu a chystal sa vyliezť na okraj studne, ale do nohy ho niečo pichlo.
Bol to tŕň bodliaka zašliapnutého do prachu okolo studne. Zostal mu iba jeden tŕň a práve oň sa pastier pichol. „Čo to robíš!“ zasyčal pastier do ticha.
Bodliak povedal: „Čo si za človeka, že nadávaš bodliaku za jediný dar, ktorý má?“ Pastier netušil, že bodliaky vedia rozprávať. „Ty tomu tŕňu hovoríš dar?“ „Iný nemám,“ odpovedal bodliak. „Ako ja ďakujem Bohu za jediný dar, ktorý mi dal, mal by si mu ďakovať tiež. Nie si predsa iný.“
Muž sa odmlčal. Napĺňal ho pocit, ktorý doteraz nepoznal. Podobal sa plaču, ktorý sa dral zvnútra von. Bodliak mal pravdu. Boh miluje svoje stvorenia pre to, aké sú, takže „ľudia, ktorých Boh miluje,“ sú všetci, ktorí sa ním nechajú milovať takí, akí sú.
Bodliak prehovoril: „Zachránil som ti život. Nie je to dosť veľká úloha? Ide o to, že ty sa nechceš nechať milovať taký, aký si, so všetkými ostňami, jedom a ktovie čím ešte. Chcel by si byť milovaný za to, aký nie si. A v tom spočíva tvoja pýcha, ktorá ťa oddeľuje od sveta i ľudí. Pýcha zatkáva prítok Božej lásky a nedovolí, aby si sa do nej ponoril.“
Až teraz pastier pochopil, keď pokľakol pri jasličkách a dovolil Ježiškovi, aby ho pohladil po vlasoch. On je tu nato, aby celému svetu povedal, že Boh sa stal človekom predovšetkým pre ľudí, ktorí sú ako bodliak. Vedel, že ho jeho tŕnie privedie až na kríž. Ale nemohol sa vzdať svojich detí. Čo by to bola inak za lásku?
