Ako sa dnes postiť? Otázka, na ktorú podáva odpoveď Anselm Grun v jednej zo svojich kníh pod názvom Pôst. Štyridsaťdňovú pôstnu dobu by sme si nemali zamieňať iba s časom zbierania peňazí na dobré účely alebo iba tým, že si odoprieme sledovanie televízie na istý čas. Pôstna doba znamená skutočný pôst tela i ducha. K tomu patrí obrátenie, a to telom i dušou. Celé toto naše snaženie má byť podporené modlitbou. Pôst je o modlitbe, ktorá nás sprevádza a Pán nám cez ňu zjavuje svoju vôľu. O modlitbu sa môžeme oprieť, keď je nám ťažko alebo nevládzeme.

K pôstu musíme pristupovať v slobode ducha. Testujem sa, skúmam, pozvoľne posúvam hranice. Nesmiem byť na seba nahnevaný. Od svojich závislostí sa môžem oslobodiť pomaly, a to za predpokladu, že sa s nimi dokážem vo svojom vnútri zmieriť a prijať ich. Meniť môžeme len to, čo sme prijali. Nikdy nezáleží na vonkajšom úspechu. Dôležité je to, že pôst robí človeka citlivejším, láskavejším a milosrdnejším. Nemám byť závislým na jedle a pití, ale mám jesť a piť s väčšou úctivosťou. Postiť sa dá aj spoločne, napr. v spoločenstve. Je to veľmi vhodné pre tých, ktorí potrebujú sprevádzanie a povzbudzovanie. Nie každý dokáže zvládnuť prejsť pôstnou dobou bez zaváhania. Kto má takúto možnosť aj v dnešnej dobe pandémie a vie zdieľať svoj pôstny čas s inými, určite nech tak urobí. Pôst nie je samoúčelný. je to osvedčený prostriedok duchovnej askézy, ktorý nás môže uviesť do správneho vzťahu k Bohu i k ľuďom. Pôst je výkrikom nášho tela po Bohu. Krikom z priepastnej hlbiny, v ktorej sa stretávame so svojou najhlbšou bezmocnosťou, zraniteľnosťou a nenaplnenosťou. Celú svoju bytosť môžeme nechať padnúť do priepasti Boha, do bezodnej Božej náruče.

Vo východnom obrade dnes slávime Syropôstnu nedeľu. Pri modlitbe pôstnej večierne s poklonami stojíme na prahu Svätej štyridsiatnice. Viditeľne sa mení liturgická farba, zo svetlej na bordovú, a mení sa aj celé liturgické slávenie. Podľa predpisu začína obdobie aliturgických dní, počas ktorých by sa nemala sláviť sv. liturgia, v stredy a piatky sa slúžia božské služby vopredposvätených darov. Vo všeobecnosti je modlitieb viac a sú dlhšie. A to len kvôli jednej jedinej veci. Aby sa pritom zmenilo aj moje srdce, celé moje vnútro, a aby som mohol zažiť skutočné Kristovo svetlé vzkriesenie. Ale pekne poporiadku. Na to, aby sa niečo mohlo v mojom vnútri udiať, je potrebné zamyslieť sa nad jednou veľmi dôležitou vecou. Načo potrebujem pôst? Práve odpoveď na túto otázku ma môže výrazne posunúť vpred. Pôst potrebujem preto, lebo môže byť pre mňa časom oslobodenia z otroctva hriechov. A to vyslobodenie má dve podmienky – už spomínaný pôst a odpustenie. Pôst je každému z nás viac-menej jasný. Ide o niekoľko dní v roku, kedy môžem detoxikovať nielen svoje telo, ale aj svoju myseľ a ducha. Detoxikácia všeobecne prospieva. preto ju môžeme smelo aplikovať aj na náš duchovný život. Očistiť sa od nánosov hriechu predsa nie je zlé? Vypratať zo svojej hlavy všetky zlé myšlienky môže byť veľmi oslobodzujúce. Ale pozrime sa na tú druhú podmienku. Potrebujem odpustenie? Poznám toľkých ľudí, ktorí by potrebovali zažiť odpustenie oveľa viac ako ja. Žijem predsa celkom dobrý život. Skôr tí druhí by sa mali nad sebou zamyslieť. Pozrime sa, čo o tom hovorí evanjelium Syropôstnej nedele. „Ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy.“ (Mt 6, 14) Čo teda tieto slová pre mňa znamenajú? Iba jedno, a to, že odpustenie potrebujem. Potrebujem ho tak veľmi, že pred samotným odpustením mne potrebujem vstúpiť do odpustenia iným. A toto už nie je pre každého z nás príjemné.

Drahí bratia a sestry, pôst nie je časom príjemných vecí, ale je časom vecí potrebných. Potrebné veci nerobíme stále s radosťou. Niekedy sa k nim musíme prinútiť, a to kvôli efektu – väčšiemu dobru. Podobne je to s odpustením. Nie je to príjemné a ani ľahké odpúšťať, ale je to potrebné. Prečo? Aby mi bolo odpustené. Prajem všetkým nám, aby sme tohtoročný Veľký pôst prežili tak ako potrebujeme. Aby sme sa všetci stretli aj so svojimi menej príjemnými stránkami, a aby sme ich vedeli odovzdať do Božej náruče.

o. Peter Kačur