Maliar Peter Pavel Rubens sa narodil v roku 1577 vo vestfálskom Siegene, bol však Holanďan a ateliér mal v Antverpách. V roku 1570 sedel totiž jeho otec Jan Rubens v antverpskej väznici a čakal na chvíľu, keď si poňho príde kat. Kvôli cudzoložstvu bol odsúdený na smrť. Jeho žena, ktorú podviedol, sa odsťahovala k rodičom do Kolína nad Rýnom. Rubens jej z väzenia napísal list, v ktorom ju prosil o odpustenie. Žena mu odpísala: „Milovaný manžel! Odpúšťam ti dnes i do budúcna. Žiješ teraz v takom strachu, že by som ťa rada vyslobodila svojou krvou. Dá sa zloba, ktorú by som v sebe prechovávala kvôli tak zanedbateľnému poklesku, porovnávať s do neba volajúcimi hriechmi, za ktoré denne prosím o odpustenie svojho Boha? Moja duša je s tou tvojou natoľko spojená, že už kvôli tomu nesmieš trpieť. Všetko prežívam s tebou!“

Rubensa na základe tohto listu po troch rokoch prepustili a manželia sa s deťmi usadili v Antverpách.

Po akom dlhom čase sa vracia domov stratený syn, ktorý v cudzej krajine rozhajdákal celý svoj majetok? Evanjelium podľa Lukáša nám neponúka odpoveď na túto otázku. Evanjelista spomína, že keď v ďalekej krajine nastal hlad a syn začal trieť núdzu, najprv sa skúša uchytiť u istého podnikateľa, ktorý chová svine a on ich pomáha pásť. Aj tie svine sa majú lepšie ako on. A tak si zaumieni, že pôjde domov k svojmu otcovi a poprosí o odpustenie. Určite sa oňho postará, minimálne ako o svojho sluhu. Vstane a odchádza. Ide domov. K otcovi. S vedomím, že už nikdy nebude otcovým synom. Čo sa stane? Otec naňho čaká, uteká mu napred, objíma ho, a vracia mu odev, prsteň a obuv. Vystrojí obrovskú hostinu a vracia mu stratené synovstvo.

No je tu aj druhý syn, starší brat, ktorý neprežíva radosť ako otec. Ba naopak. je znechutený z toho, ako sa otec zachoval. Prekáža mu jeho nová šanca pre svojho mladšieho brata. Prečo to robí? Prečo sa neteší? Čo mám z toho, že som stále pri otcovi, že mu pomáham, že nie je sám, že ja som nepremrhal svoje dedičstvo? Nie je vari lepšie prehajdákať svoj podiel majetku, vrátiť sa s prázdnymi rukami domov a otec mi opäť všetko dá?

Drahí bratia a sestry, nemá tak trochu starší brat pravdu? Nezdá sa to aj nám trochu nefér, čo urobí otec? Ľudsky áno. Ale skúsme sa pozrieť očami otca. Koho vidí on v prichádzajúcom chudákovi? Nevidí v ňom žobráka! nevidí v ňom ani nevďačníka! Nevidí v ňom ani toho, kto si nezaslúži novú šancu! Koho v ňom vidí? Syna! A patrične to vyjadruje svojimi slovami: „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ (Lk 15, 31 – 32)

Hneď na začiatku 15. kapitoly sa píše: „Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici, aby ho počúvali. Farizeji a zákonníci však reptali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ (Lk 15, 1 – 2)

Týmto podobenstvom Ježiš odpovedá na tvrdenie farizejov a zákonníkov. On je otcom, mýtnici a hriešnici sú mladším synom a farizeji a zákonníci starším synom. Otec je hlavnou postavou celého príbehu, nie syn. V staroveku nebolo zvykom pýtať si dedičstvo ešte za života svojho otca. Bola by to urážka! a mladší syn sa týmto spôsobom úražky svojho otca dopúšťa. Jasne povedané, želá si otcovu smrť! Celú starosť o svojho otca necháva na svojho staršieho brata. Vôbec nehľadí na 4. Božie prikázanie. Je mu to jedno. Má dedičstvo a to mu stačí. Vzďaľuje sa! Keď už nemá nič, chce sa vrátiť domov. No otec ho predbieha vo všetkom – v prejavení lásky a odpustení. A dáva mu niečo navyše. Dáva mu prsteň, ktorý má patriť staršiemu bratovi, ktorý stále je doma a zveľaďuje otcov majetok.

Ako sme už spomenuli, hlavnou postavou príbehu je otec. Práve on opäť zjednocuje oboch bratov. Staršiemu pripomína, že aj napriek tomu, že ho nikdy neoslovil „otec“, on ním preňho nikdy neprestal byť. A aj napriek tomu, že svojho brata nikdy nenazval „bratom“, on ním preňho stále je.

Boh nám neustále pripomína rovnaké veci. On hrá hlavnú rolu v našich životoch. Zjednocuje nás a ukazuje nám, v čom je náš problém. Pripomína nám, že on je náš Otec, keď my na to zabúdame. Ukazuje nám bratov a sestry okolo nás, aj keď my im niekedy nevieme prísť na meno a že naša rodina je veľká a o naše dedičstvo nás nikto nemôže pripraviť. Nemusíme sa o to báť.

o. Peter Kačur