Životopis

Biskup Pavol Gojdič, OSBM (17.07.1888 Ruské Pekľany – 17.07.1960 Leopoldov) sa radí k najvýznamnejším postávam slovenského kresťanského sveta. Celý svoj život staval na láske k Bohu, ktorá sa odzrkadľovala v láske k blížnemu. To konal v duchu svojho biskupského hesla: „Boh je láska, milujme ho!” A s takouto láskou v srdci viedol viac ako štvrťstoročie v neľahkých dobách prešovské gréckokatolícke biskupstvo. Narodil sa 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch, neďaleko Prešova v rodine gréckokatolíckeho kňaza Štefana Gojdiča a matky Anny, rod. Gerberyovej. Pri krste dostal meno Peter. Základné vzdelanie nadobudol v Cígeľke, neskôr v Bardejove a Prešove. Po ukončení štúdií na gymnáziu v Prešove, teologické štúdiá absolvoval v Prešove a Budapešti. 27. augusta 1911 bol vysvätený na kňaza biskupom Dr. J. Vályim. Jeho prvým pôsobiskom bolo miesto kaplána pri svojom otcovi. Pôsobil aj ako katechéta a pedagóg na meštianskej škole, neskôr ako riaditeľ biskupskej kancelárie. Na základe jeho zodpovednosti k jemu zvereným úlohám, sa o ňom hovorilo aj ako o možnom kandidátovi na biskupa, no on sám túto myšlienku odmietal. Viac sa mu páčil život v tichosti, a tak sa rozhodol vstúpiť do kláštora otcov baziliánov na Černečej hore pri Mukačeve. To aj urobil 20. júla 1922. Pri obliečke prijal rehoľné meno Pavol. Božia vôľa s mladým rehoľným kňazom Pavlom však bola iná. 14. septembra 1926 bol menovaný za apoštolského administrátora Prešovskej eparchie. Krátko nato bol dňa 7. marca 1927 ustanovený za biskupa s titulom harpašský. Na biskupa bol vysvätený 25. marca 1927 v Bazilike sv. Klementa v Ríme. Biskupmi svätiteľmi boli biskup križevacký o. Dionýz Nyáradi, biskup přemysliansky o. Jozef Kocilovský a biskup z Philadelfie USA o. Konštantín Bohačovský. Dňa 29. marca 1927 spolu s otcom biskupom Nyáradim boli prijatí na osobnej audiencii Svätým Otcom Piom XI. Pápež daroval otcovi biskupovi Pavlovi zlatý kríž, ktorý mu podával so slovami: „Tento kríž je iba slabým symbolom tých veľkých krížov, ktoré na teba zošle Pán Boh, môj synu, v tvojej biskupskej službe.” Bez rozdielu spoločenského postavenia, národnosti, či náboženstva a obradu pomáhal nezištne každému s láskou. Zakladal a podporoval školy a internáty. Jeho životným dielom bolo založenie eparchiálneho sirotinca v Prešove v roku 1936. Navštevoval chorých, prihováral sa za uväznených. Podporoval chudobných a kláštory. S otcovskou starostlivosťou dbal o duchovný rast kňazov a veriacich. Otec biskup sa vyznačoval veľkou úctou k Eucharistii. Neustále sa posilňoval pre Najsvätejšou Eucharistiou pri adorácii. Taktiež sa každý deň zasväcoval Božskému Srdcu. Nesmieme zabudnúť aj na jeho veľkú zbožnosť k Panne Mári vo svojej biskupskej kaplnke mal obraz Klokočovskej Panny Márie, pred ktorým sa dennodenne modlil a porúčal seba i celú eparchiu pod jej ochranu a pomoc. 13. apríla 1939 bol menovaný za apoštolského administrátora Mukačevskej apoštolskej administratúry na Slovensku. Na svoju apoštolskú cestu si zvolil biskupské heslo tohto znenia: „Boh je láska, milujme ho!“ Ako biskup sa zaslúžil o povznesenie duchovného života kňazov a veriacich. Veľmi mu záležalo na správnom slávení bohoslužieb a dodržiavaní cirkevných sviatkov. V dôsledku nových pomerov zriaďoval nové farností ako napr. v Prahe, Bratislave, Levoči a inde. Vďaka jeho usilovnosti bol postavený v Prešove sirotinec, ktorý zveril sestrám služobniciam. Výrazné boli jeho aktivity v oblasti školstva, čo dokumentovalo založenie Gréckokatolíckeho gymnázia v Prešove v roku 1936. Podporoval aj učiteľskú akadémiu, seminár, internáty a podobne. Všemožne sa staral o vydávanie duchovnej literatúry, čo sa prejavilo vychádzaním časopisu Blahovistnik, ďalej Da prijdet carstvije Tvoje a rôznych modlitebných a knižných titulov, ktoré vychádzali vo vydavateľstve PETRA. V zložitých podmienkach Slovenského štátu jeho osoba sa stala tŕňom v oku vtedajších vládnych predstaviteľov a preto sám požiadal o abdikáciu. Avšak Rím a vtedajší Svätý Otec naopak ocenil jeho snaženia a abdikáciu nielenže neprijal, ale namiesto nej ho menoval za prešovského sídelného biskupa. A tak 8. augusta 1940 bol slávnostne intronizovaný v Prešove a následne 15. januára 1946 bol potvrdený v jurisdikcii gréckokatolíkov v celom Československu. Ďalší sľubný rozvoj náboženského a duchovného života v eparchii, ktorý sa rozvíjal podľa osobného príkladu a horlivosti otca biskupa Petra Gojdiča, bol prerušený jednak vojnovými udalosťami a hlavne nástupom komunistov k moci v roku 1948. Ich ideologické smerovanie predurčovalo boj zvlášť proti gréckokatolíckej cirkvi. Biskup Gojdič odmietol komunistickou stranou a štátnou mocou podporovanú snahu o prestup gréckokatolíkov na pravoslávie, hoci vedel, že sa tým sám vystaví prenasledovaniu a väzeniu, ba aj smrti. Postupne ho izolovali od duchovenstva a veriacich. Hoci bol vystavený veľkému tlaku, aby sa zriekol katolíckej viery a pretrhol jednotu s pápežom, všetky lákavé ponuky odmietol a prehlásil: „Mám už 62 rokov a obetujem celý svoj majetok aj rezidenciu, no svoju vieru za žiadnych okolností nezradím, lebo chcem, aby moja duša bola spasená.” Pri smutne známych okolnostiach Prešovského soboru 28. apríla 1950, ktorým bola Gréckokatolícka cirkev postavená mimo zákona a zároveň zakázaná jej činnosť, bol biskup Pavol Gojdič zatknutý a internovaný. Začína sa jeho krížová cesta mnohými väznicami bývalého Československa, z ktorých ho oslobodila až smrť. 11. – 15. januára 1951 vo vykonštruovanom procese s tzv. vlastizradnými biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom bol biskup Gojdič odsúdený na doživotné odňatie slobody, zaplatenie dvestotisíc korún pokuty a odňatie všetkých občianskych práv. Potom nasledovali premiestňovania z jedného väzenia do druhého, ako napr. Praha-Ruzyň, Valdice, Ilava, Leopoldov. Biskup Gojdič bol vystavovaný fyzickému a psychickému nátlaku, bol ponižovaný, musel vykonávať najťažšie a najpodradnejšie práce. Nikdy sa však nežaloval, nevyžadoval výhody. Využíval každú chvíľu k modlitbe a tajne slúžil sv. liturgie. Na základe amnestie v roku 1953 vydanej prezidentom A. Zápotockým bol zmenený jeho trest z doživotia na 25 rokov odňatia slobody. Vtedy mal biskup 66 rokov a jeho zdravotný stav sa stále zhoršoval. Ďalšie žiadosti o amnestiu, vzhľadom na už spomínaný zlý zdravotný stav a vek, boli však vždy zamietnuté. Otec biskup Pavol Gojdič sa mohol dostať z ťažkého väzenia na slobodu, ak by zaprel svoju vernosť Cirkvi a Svätému Otcovi. Biskup ich odmietol. Aj v najťažších chvíľach bol odovzdaný do Božej vôle. Pri príležitostí jeho 70-tin mu do väzenia poslal telegram aj Svätý Otec Pius XII. Ubezpečil ho v ňom, že nezabúda na svojho hrdinského syna. Bol to pre otca biskupa skutočne jeden z najkrajších dní vo väzení. Veľkou túžbou biskupa Gojdiča bolo, aby zomrel zaopatrený sviatosťami a v deň svojich narodenín. Obe túžby sa mu splnili. Na nemocničnú izbu v leopoldovskom väzení, kde trávil posledné dni, bol premiestnený otec Alojz Vrána, ktorý ho vyspovedal. Kalich utrpenia otca biskupa Pavla sa už napĺňal. Očitým svedkom posledných chvíľ jeho života bol jeho spoluväzeň – ošetrovateľ František Ondruška, ktorý o nich zaznamenal jedinečné svedectvo. Potvrdil, že sa splnilo prianie otca biskupa, keď zomrel 17. júla 1960, teda v deň svojich narodenín vo veku 72 rokov vo väzenskej nemocnici v Leopoldove. Následne bol pochovaný bez akýchkoľvek pôct na väzenskom cintoríne v hrobe bez mena, pod väzenským číslom 681. V dôsledku uvoľnenia spoločensko-politických pomerov v Československu v roku 1968 štátne orgány po mnohých prieťahoch dovolili exhumáciu telesných pozostatkov otca biskupa Gojdiča. Samotná exhumácia sa na leopoldovskom cintoríne uskutočnila 29. októbra 1968 s následným prevezením telesných pozostatkov do Prešova. Rozhodnutím normalizačných úradov po sovietskej okupácii museli byť premiestnené do krypty gréckokatolíckeho Katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Od 15. mája 1990 sa nachádzajú v kaplnke katedrály v sarkofágu. Biskup Pavol Gojdič bol súdne rehabilitovaný 27. septembra 1990. Vyznamenaný bol in memoriam Rádom T.G. Masaryka II. triedy a Pribinovým krížom I. triedy. Pri svojej historickej návšteve Slovenska sa Svätý Otec Ján Pavol II. počas návštevy Prešova pomodlil pri hrobe tohto biskupa – mučeníka v kaplnke katedrálneho chrámu. 17. júla 1998 bola v kaplnke Gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove oficiálne otvorená diecézna fáza procesu blahorečenia biskupa Pavla Gojdiča. Biskup Pavol Gojdič bol 4. novembra 2001 Svätým Otcom Jánom Pavlom II. na Svätopeterskom námestí v Ríme vyhlásený za blahoslaveného.