To boli časy! Hneď ako som prišiel zo školy, taška letela do kúta a už som utekal na záhradku s krabicou so svojimi obľúbenými hračkami.
Umelohmotní indiáni a kovboji mali senzačnú schovávačku. Maskovali sa v tráve, útočili z kríkov, záhony s ružami boli zradnými kusmi prérie. Do hry sa človek zabral tak, že takmer nevedel o svete. Doslova.
Jedného dňa som so svojimi bojovníkmi započul ako na mňa volá môj dedo. Ale dá sa teraz odísť od hry, keď indiánsky tomahawk letí priamo k zradnej bielej tvári?
Keď už volanie chvíľu trvalo, otrávene som vstal a išiel sa pozrieť, čo také dôležité môže dedo robiť pri natieraní odkvapov a chcieť odo mňa. Prišiel som v poslednej možnej chvíli. Dedo sa držal zo všetkých svojich síl strechy a rebrík, po ktorom vystúpil a stál na ňom, ležal na zemi. Rýchlo som ho opäť pristavil k múru a všetko dobre dopadlo.
Historka by tu mohla kľudne skončiť. Nepotrebuje ďalšie pokračovanie. Zachránil som deda. Bol som hrdina. Lenže ona tu vôbec nekončí. Naberá nový smer.
Kto z nás dokáže vždy a spoľahlivo rozpoznať, kedy je čas odložiť vlastnú radosť či povinnosti a ponáhľať sa blízkym na pomoc. A kedy môžeme naopak povedať: Áno, počujem ťa, ale musíš chvíľu počkať?
Obhliadnúc sa za dnešným evanjeliovým čítaním zistíme, že Kristus hovorí o poslednom súde, pri ktorom budú ľudia rozdelení na dve strany – tí, ktorí počuli hlasy svojich blížnych a prišli im na pomoc a tí, ktorí sa tvárili, že nikoho nepočuli a ani nestretli na ceste životom. Toto slovo nám teda poukazuje na to, že posledný súd žijeme teraz, v prítomnej chvíli, lebo teraz sa rozhodujeme počuť či ostať hluchými, vidieť či ostať slepými, pomôcť či tváriť sa, že sa nič nedeje…
Sv. Ján Zlatoústy komentuje toto evanjelium takto: „Jedných volá capmi a druhých ovcami, aby ukázal neužitočnosť prvých, lebo z capov nie je žiaden osoh, a užitočnosť druhých, lebo z oviec je mnohoraký prospech: vlna mlieko a mláďatá. Slovo ovca navyše vo Svätom písme zvyčajne označuje jednoduchosť a nevinnosť. Vhodne teda na tomto mieste označujú ovce vyvolených.“
Drahí bratia a sestry, sme vyvolení a pozvaní stať sa dedičmi Božieho kráľovstva, keď budeme prítomnosť využívať na to, aby sme počuli samotného Krista, ktorý vraví: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40) V čom teda? V úplne obyčajných veciach – v skutkoch telesného milosrdenstva. Pre nášho Otca majú tieto skutky nevyčísliteľnú hodnotu. Veď predsa nevraví, aby sme oslobodzovali väznených alebo aby sme vyliečili chorých. Nechce ani prehýbajúce sa stoly od jedla pre hladných. Žiada úplne obyčajné veci, za ktoré dáva tak veľa.
Nezabudnime teda, že aj teraz sa rozhoduje o našej večnosti. Na ktorú stranu chceme patriť my a aké slová túžime počuť od Kráľa vo večnosti?

o. Peter Kačur