Pokušenie pôstnej doby

Jeden známy mi raz pri spoločnom rozhovore povedal, že ako malý chlapec sa nevedel dočkať soboty. Keď v pondelok začínala škola, vydržať do konca týždňa bolo nemysliteľné. A ako to už býva aj dnes, v závere rozhovoru sme sa zhodli, že tie dva voľné dni zbehli ako voda. Keď sa dnes pozrie na pracovný týždeň, musí konštatovať, že ani nevie, kedy prešli všetky dni. Neraz si povie, že zase je sobota.

Podobnú rýchlosť plynúcich dní zažívame hádam všetci. Keď sa porozhliadneme späť, zaiste si povieme, ako ten čas uteká. Vianoce prešli, všetci sme o rok starší a stojíme predo dvermi Veľkej noci, nádherného sviatku, na ktorý sa tešíme. Avšak na to, aby sme sa k nemu dostali, potrebujeme prejsť časom Veľkého pôstu, ktorý v sebe zahŕňa 40 dní odriekania, nemyslenia, umŕtvovania,chýbania, zabúdania, schovávania, násilného potláčania či neustáleho upozorňovania na to, čo mám rád a teraz to nemôžem. Zdajú sa aj vám tieto slová povedomé? Vari nie podobnými slovami aj my definujeme obdobie pôstu? Vari si aj my čas pôstu, aby bol znesitelnejší, nezredukujeme na detoxikáciu, chudnutie či očistu organizmu? Vari si aj my nenaordinujeme hodiny modlitieb, len aby sme mali dobrý pocit sami zo seba, čo všetko sme dokázali? Sú tieto úvahy aj niekomu z vás známe? Mám pre vás dobrú správu. Tohto roku to tak vôbec nemusí byť.

Po roku opäť vstupujeme do Veľkého 40-dňového pôstu. A to je to jediné, čo sa môže zopakovať. Aby sme lepšie vykročili na pôstnu cestu, pozrime sa, čo o tomto čase hovorí prorok Izaiáš: „Hľa, pre škriepky a hádky sa postíte a hriešne bijete päsťou! Nepostite sa ako po dnešný deň, aby na výsosti vyslyšali váš hlas. Či takýto je pôst, ktorý sa mi ľúbi? Má sa človek umŕtvovať celý deň? Vykrúcať si dookola hlavu a vrecovinou i popolom si ustielať? Či toto nazveš pôstom a dňom milým Bohu? Či nie to je pôst, ktorý sa mi ľúbi, keď rozviažete zväzky zločinné a roztvoríte zvierajúce putá, prepustíte zlomených na slobodu a rozlámete každé jarmo? Či nie, keď lámeš chudobným svoj chlieb, potulných bedárov zavedieš do domu, ak vidíš nahého, zaodeješ ho a pred svojím telom sa neskrývaš?“ (Iz 58, 4 – 7)

Sv. Benedikt pred takmer 1500 rokmi o pôste povedal, že v pôstnom čase sa máme venovať všetkému o trochu menej. Teda o trochu menej jesť, o trochu menej piť, o trochu menej spať… A to je celé. Všetko si musí zachovať zdravú mieru. Pôst nevynímajúc.

Ešte sa nám stále zdá, že v pôste veľa musíme? Ešte stále myslíme na to, čoho sa budeme musieť úplne zriecť? Ešte stále budeme striehnuť na svojich najbližších, aby sme ich upozornili na to, čo robia a čo nerobia? Ešte stále sme v pokušení zredukovať pôst na diétu? Vôbec to tak nemusí byť. Máme pred sebou pôst plný výziev – ako naložím so svojím manželstvom? Ako bude vyzerať môj vzťah s deťmi? Čo chcem ja na sebe samom zmeniť? Odolám pokušeniam pôstu? A dovolím Bohu, aby vstúpil do mojich plánov a túžob? Želám všetkým nám požehnaný a milostiplný čas Veľkého pôstu.

o. Peter Kačur