Čo je pokánie? Otázka, ktorú si položil nejeden z nás. Význam tohto slova pre nás je na prvý pohľad zjavný z Ježišovych výziev. Čo však znamená pre človeka dneška?

Hebrejské slovo používané pre pokánie znamenalo v bežnej hovorovej reči „zmenu cesty, návrat po nej v protismere“, ale aj „vzdychanie či pociťovanie ľútosti“. V náboženskom jazyku to potom znamenalo odvrátenie sa od toho, čo je zlé., prinavrátenie alebo navrátenie sa k Bohu, nové orientovanie sa vo všetkom konaní.

Veľkí bojovníci za pokánie boli starozákonní proroci. Bojovali proti povrchnej kajúcej praxi, ktorá sa veľa krát prejavovala len vonkajšími úkonmi bez vnútorného postoja. Chceli, aby sa človek obrátil vo svojom srdci a až potom prejavoval vonkajšie skutky. prorokom nešlo v prvom rade o odstránenie hriechov, ani o odstránenie hroziacich trestov, ale o nový vzťah k Bohu.

Na prorokov naviazal Ján Krstiteľ. Jeho výzvy k pokániu sa týkali nielen očividných hriešnikov a pohanov, ale aj zdanlivo zbožných ľudí. Sám Ježiš potom vyzýval k obráteniu k novému prichádzajúcemu Božiemu kráľovstvu, ako to odznelo v dnešnom evanjeliu: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ (Mt 4, 17) Ježiš zvestuje Boha, ktorý neprišiel zaplatiť cenu za odvedený výkon, ani neprišiel trestať, ale prišiel s ponukou zdarma, predovšetkým s ponukou zahladenia minulosti a s ponukou novej cesty.

Ježišovu ponuku však mnohí nechceli prijať. Títo ľudia sú v Biblii reprezentovaní predovšetkým postavami farizejov. Tí očakávali uznanie zy svoju snahu a nie odpustenie. Myslia si, že ich doterajšie plnenie zákona ich pred náboženskými zmenami chráni. Ďalším reprezentantom tých, ktorí nechcú prijať Ježišove výzvy, je postava boháča. Nedokáže sa odpútať od svojho majetku, ktorý mu dáva momentálnu istotu. Oba typy, duchovne bohatý farizej a hmotne bohatý boháč, sú síce v oblasti pokánia pozývaní k niečomu inému, ale ich problém je v podstate rovnaký: nedokážu sa odpútať od hodnôt, o ktoré sa doposiaľ opierali.

Jadrom pokánia je neustála revízia svojho doterajšieho smeru každodennej životnej cesty. Odmietnutie pokánia, nekajúcnosť, znamená nerevidovanie smeru svojej cesty. Znamená upravovanie skutočnosti podľa seba, znamená uberanie sa svojvoľnou cestou, ktorá nemusí mať žiadnu perspektívu. Cestou, ktorá je možno momentálne cestou menšieho odporu, ale ktorá môže skončiť niekde v priepasti dejín.

Aj my sme pozvaní k revízii vlastných životov. Aj pre nás zaznieva toto slovo, ktoré nás chce nasmerovať na správnu cestu, po ktorej môžeme kráčať spoločne s Kristom, lebo on je tým Božím kráľovstvom, do ktorého nás pokánie privádza. Ak chceme žiť novú perspektívu života, bez pokánia, bez Ježiša Krista sa to nedá. Všetkým nám prajem šťastné vykročenie v ústrety novému životu.

o. Peter Kačur