Ježiš Kristus nadväzuje rozhovor so ženou, s ktorou sa nesmel rozprávať. Porušil vtedajší spoločenský úzus – Žid sa so Samaritánmi nestretáva, nerozpráva. V žiadnom prípade.
V žiadnom prípade sme si ešte pred istým časom nevedeli predstaviť také obmedzenie, aké zažívame dnes. Na mnohé sme si už aj zvykli. To, čo bolo pred niekoľkými týždňami nepredstaviteľné, sa stáva čoraz viac naším novým „normálom“.
Tento náš nový formát života nám ukazuje rôzne zákutia nášho spolunažívania. Je badateľný v manželskom živote, v živote rodiny medzi rodičmi a deťmi či na pracovisku. Je zjavné, že mnohé naše sociálne zvyklosti boli zrazu nahradené jediným – chrániť seba a ostatných. Oveľa viac sme počúvali ako zdôvodnenie toho ako teraz žijeme práve argument, že sa musíme správať zodpovedne, aby sme chránili iných, ak sme náhodou infikovaní, aby sme ochorenie nešírili ďalej. Z každej strany samé zdôvodnenia…
Aj Ježiš poznal dôvod, prečo sa nestretávať so Samaritánmi. nestačilo mu to. Aj napriek tomu prechádza cez územie Samaritánov a stretáva sa so ženou, s ktorou by nemal. Áno, nemal by sa s ňou stretnúť, ale…
Ježiš svojím spôsobom ponúka nové zdôvodnenie svojho konania. A to zdôvodnenie by nám asi nestačilo. Ide mu o život, podobne ako nám. Prečo prijímame rôzne opatrenia a sme ochotní sa im teraz prispôsobiť? No predsa preto, lebo ide o život. Život nás samých, ale aj ostatných.
A ak sa zamyslíme nad týmito slovami, ktoré sme práve teraz prečítali, zistíme, že Ježišovi nejde o nič iné ako nám. Ide mu o náš život ako aj o život tých ostatných. Medzi tých ostatných môžeme kľudne zaradiť aj Samaritánov. My môžeme medzi tých ostatných pasovať svojich blízkych, svoje deti, našich politikov, predavačky v obchode, lekárov, lekárnikov, svojho kňaza, svojich veriacich, svojho suseda či kolegu v práci atď.
Pred niekoľkými dňami som bol v jednom obchodnom reťazci na nákup a k pokladni som si vystál dlhý rad. V týchto dňoch niečo pre mnohých z nás úplne bežné, ale to, s čím sa chcem podeliť, je monológ jednej pani, zjavne dôchodkyne, ktorá nielen že nedodržiavala dvojmetrový odstup v rade, neustále urážala pracovníkov obchodu a celé si to odniesol jej manžel, ktorý ju trpezlivo počúval. Po 20 minútach som sa dostal k pokladni. Bolo 8.50 hod. Tesne som to stihol. A vtedy som si uvedomil, aké ťažké to niekedy Ježiš so mnou má. No, možno častejšie ako niekedy. Toľko toho pre mňa robí. Dáva mi špeciálny čas, ktorý venuje iba mne. Chce byť iba so mnou. Sústredí sa na mňa. Odpovedá na moje otázky. Je ticho, keď ma chce vypočuť. Vníma každé moje slovo. Cíti tlkot môjho srdca. A čo je hlavné, nenechá má v mojej bezmocnosti.
Pane, vďaka Ti za Tvoje slová, ktorými ma napájaš a vyživuješ celý môj život. Vďaka Ti za to, že si ku mne sadáš a počúvaš ma. Prosím, neprestávaj s tým. Prosím, aj vtedy, keď to tak ja nebudem cítiť.

o. Peter Kačur