Čo dokážeš v Ježišovom mene?

Kto je pre nás Ježiš Kristus? Pre nás ktorí často opakujeme toto veľké a nádherné meno, pre nás, ktorí v neho veríme? Vieme dobre, kto je Ježiš? Sme schopní ho priamo a presne osloviť jeho menom? Dokážeme ho vzývať ako svetlo svojej duše a neustále mu opakovať: „Ty si Spasiteľ“? Cítime, že on je pre nás tým najdôležitejším a že bez neho nič nedokážeme? On je naše šťastie, radosť a blaženosť, prísľub i nádej, on je naša cesta, pravda a život (…) Kristus, ktorého nesieme ľudstvu, je náš brat, sprievodca a najlepší priateľ. Môžeme o ňom skutočne pravdivo povedať, že „vedel, čo je v človeku“ (Jn 2, 25). On je ten Bohom poslaný, nie aby svet odsúdil, ale spasil. Tieto slová povedal pápež Pavol VI. ešte v roku 1965 v jednom zo svojich príhovorov. Myslím si, že sú stále aktuálne. Aj v dnešnej dobe, pre súčasného človeka, pre každého z nás.

V novom roku si mnohí z nás dávajú rôzne predsavzatia. Možno aj my k nim patríme. Možno aj my sme plní chuti začať niečo nové, jedinečné, krásne. Možno máme chuť skoncovať s rôznymi neduhmi. Možno sa chceme naučiť niečo nové. A možno chceme len začať nanovo svoj vlastný život. Chceme dať šancu svojmu manželstvu. Chceme dať šancu našim deťom. Nanovo sa chceme nadchnúť pre prácu. Chceme dať šancu človeku, ktorý nám prekáža a bráni v živote. Chceme byť lepšími…

Bratia a sestry, s Kristom nemusíme ostať len pri chcení. Nemusíme nariekať nad tým, že sa nám opäť nedarí. Možno už včera si padol. Možno už včera si si povedal, že to nemá cenu. Možno si opäť pri tom istom – nikdy sa nič nezmení. A práve toto je chvíľa, kedy si môžeš položiť otázku: Kto je pre mňa Kristus? Čo môžem dokázať skrze vzývanie jeho mena? Čo môžem získať dôverou v toho, ktorý nosí toto meno, ktoré je sväté? Môžeš získať veľa – záchranu.

V horiacom dome sa nachádzal malý chlapec. Rodičia, ktorí tam bývali, utekali so svojimi deťmi rýchlo preč mysliac si, že všetky ich deti sú v bezpečí. Jeden syn však chýbal. Hľadiac na veľké plamene uvideli malého synčeka na najvyššom poschodí horiaceho domu. Bezradné pohľady rodičov hľadali spôsob ako ho zachrániť. Do domu sa však už nedalo vrátiť. Vtom sa chlapec naklonil z okna a kričal o pomoc. Kričal na otca. Ten ho uvidel a dostal nápad. Postavil sa pod okno a zakričal: „Skoč!“ Chlapec nevidel nič, iba samé plamene, ale dôverujúc otcovmu hlasu, skočil. Skončil zachránený v otcovom náručí.

Niekedy sa môže zdať, že v nebezpečenstve Otca nevidíme ako tento chlapec. Ale to neznamená, že tam nie je. Posiela svojho Syna, ktorý Ti vraví: „Som tu pre teba, počuješ môj hlas, poznáš moje meno, zachránim ťa.“

o. Peter Kačur