Ako naložím s časom, ktorý mám?

15. novembra sme vstúpili do pôstneho obdobia pred sviatkom Narodenia Pána, ktorý poznáme pod názvom Filipovka. Cieľom tohto štyridsaťdňového pôstneho obdobia je duchovná príprava nás veriacich na slávenie sviatkov Narodenia Pána a Bohozjavenie. V byzantskej cirkvi bol tento pôst definitívne zavedený niekedy medzi 6. a 8. storočím, hoci o ňom máme zmienky už aj v 4. storočí. Názov „Filipovka“ získal preto, lebo sa začína deň po sviatku sv. apoštola Filipa (14. novembra). Pôstne predpisy pre Filipovku boli vždy miernejšie ako pravidlá pre Veľký štyridsaťdňový pôst pred Paschou. Gréckokatolíkov na Slovensku v súčasnosti viaže iba povinnosť zdržiavať sa mäsitých pokrmov v piatok. Na rozdiel od Veľkého pôstu Filipovka nemá vlastné liturgické predpisy. Napriek istej voľnejšej pôstnej disciplíne môže byť pre nás prínosom, a to najmä v oblasti modlitby, a to preto, aby sme mohli vstúpiť do Pánovej blízkosti ako Mária, ktorá sedela pri Ježišových nohách. Táto Pánova blízkosť sa pre nás stane potvrdením mnohých proroctiev, ktoré boli adresované Božiemu ľudu skrze starozákonných prorokov, na ktorých si spomíname práve počas Filipovky. Pozrime sa preto na niektoré úskalia modlitby, ktoré sa možno objavujú aj pri našom stretnutí sa s Otcom. V modlitbe máme pristupovať k Bohu s radosťou a vďačnosťou za dar života, ktorý obnáša aj všetky starosti i problémy. Neraďme príliš Bohu, čo má robiť. Jeho riešenia sú nečakané a typicky iné, než by sme my vymysleli. Prichádza do tohto sveta ako malé dieťa, ktoré o tridsaťtri rokov vystúpi na kríž a zachráni ľudstvo.Na svatbe v Káne Galilejskej Mária nehovorí Kristovi, čo má robiť. jednoducho mu iba povie „nemajú víno“ (Jn 2, 3). Podobne aj sestry, Marta s Máriou, neodkazujú Ježišovi, ako  je na tom ich brat Lazar. Neprosia ho, aby ihneď prišiel a uzdravil chorého. Diskrétne odkazujú: „Ten, ktorého miluješ, je chorý“ (Jn 11, 3). V oboch prípadoch sa potom začnú diať veci, ktoré sú mimo fantáziu bežného katolíka. A o toto ide. Bože, tu je moje trápenie. Urob s ním niečo. Lebo Otec posiela svojho Syna v plnosti času. Mnohí naňho čakali, ale uvideli ho iba niektorí. Boh plní svoje slovo, že bude človeka milovať a starať sa oňho. Niekedy vstupujeme do Božej blízkosti iba vtedy, keď máme núdzu. To znamená, že modlitbu vyhľadávame v problémoch a v situáciách, v ktorých už nič iné nefunguje. Samo osebe to problémom nie je. Všetko, čo nás privedie k modlitbe, je dobré. Hlavne sa modlime. Ďalším postojom môže byť práve tento: do modlitby vstupujem hlavne vtedy, keď zlyhajú všetky možnosti. V takomto prípade sa dopúšťame jednej veľkej chyby. Modlitbu neuveriteľne a úplne podceňujeme a máme k nej väčšinou taký vzťah, že najprv skusíme všetko čo nám káže rozum a Keď všetko zlyhá, tak sa pomodlime. Čo iné nám už ostáva. Malo by to byť presne naopak. Modlitba otvára vzťah k čomukoľvek a komukoľvek. Má predchádzať stretnutia, príjemné i nepríjemné. Máme do nej ponárať ľudí, sympatických i nepríjemných. Máme do nej zahrňovať priateľov i nepriateľov. Prečo? Lebo nebo je na našej strane. Vytrvajme v modlitbe. Zvlášť teraz v tomto čase prípravy. Pripravme sa na stretnutie s betlehemským Dieťatkom. prichádza v plnosti času ako naplnenie prísľubu nášho Otca. Nebojme sa k nemu volať slovami molebenu pred narodením Pána: „Príď, Ježišu, Spasiteľu náš, vykúp nás a spas nás!“ Všetkým nám želám požehnané prežitie prípravy. Ak bude dôkladná, sviatky Narodenia budú isto radostné.

o. Peter Kačur